Nakresli svoj hrob

Nedávno bol týždeň slovenských knižníc. Každý deň podujatie, odpúšťanie pokút, zápisy zadarmo. V stredu sme za normálnych okolností mali vyhlásiť víťazov Literárno-výtvarnej súťaže, našej elvéesky, mimochodom, najstaršieho podujatia, ktoré pezinská knižnica, kde pracujem, organizuje takmer dvadsať rokov.

13.03.2022 12:00
debata (24)

Nemali sme však vystavovať a vyhlasovať čo ani koho, pre pandémiu nám súťaž takmer zakapala. Našťastie sme ju obnovili a v januári nám deti poslali prvé výtvarné aj literárne práce na tému Keby som mal tri želania. Téma je vždy trochu literárna, trochu rozprávková, veď sme knižnica… Čakali sme zlaté rybky, majnkraftové svety, metlobal, zázračné prstene či plášte…

Zrazu však sedíme s kolegyňou nad stolom s výkresmi, aj po zemi sú rozložené výkresy, na kolenách mám literárne práce, a nad niektorými sa nám zastavuje dych a tisnú sa nám aj slzy do očí.

Detské práce vznikali jednotlivo aj v triedach koncom decembra a v januári, zúrila pandémia, o vojne nebolo chýru ani slychu a boli predsa Vianoce, čas, keď sa takmer všetkým deťom plnia želania. Čo si teda želajú naše aj vaše aj ich detiská? Napríklad – aby znovu začal padať sneh a bolo ho až po kolená a ešte viac; aby sa už nerúbali stromy, nenosili rúška, aby skončil covid, aby dospelí neničili prírodu, aby im babky nebrali choroby, aby nebola vojna… Počujete, dnes takmer žiadne z našich detí nechce hry, báby, zázračné prstene, autá ani bohatstvo!!! Chcú sneh, stromy, zdravie a mier!

Potom sa začne schyľovať k vojne, obe ju spochybňujeme, je rok 2022 a vojnu predsa nik nechce, no zhovárame sa o našich deťoch, aj o tom, aký je svet, v ktorom žijú a čo ich v živote asi čaká, a trochu drsne žartujeme, aké by sme teraz mohli dať témy v súvislosti s vojnou, ktorá určite určite nebude na elvéesku: Zbohom zbraniam, Na západe nič nového, Poznaj svojho nepriateľa, Šifry pre deti, Existuje vôbec krajina zvaná Ukrajina?, Napíš si epitaf alebo nekrológ, nakresli svoj hrob…

A potom vypukla naozajstná vojna na Ukrajine, naše vtípky nás s odstupom času mrazia a z detského oddelenia knižnice zmizli všetky výtlačky Vojna, ktorá zmenila Rondo, knižky od Romany a Andrija z Art Studio „Agrafka“, knižky, ktorá hovorí prostredníctvom bohatého vizuálneho jazyka o fenoméne vojny, ale deťom!!! Knižku vydalo vydavateľstvo Brak. Mamy sa doma s deťmi zhovárajú o vojne a nevedia, ako na to.

Keď som bola dieťa ja, tiež sme sa zhovárali o troch želaniach aj o vojne. Všetci sme však chceli hlúposti. Snehu bývalo po kolená a ešte viac, nenosili sme rúška, hory boli plné stromov, no keď sme tie želania opisovali alebo kreslili verejne so súdružkami učiteľkami v škole, museli sme napísať, že si želáme, aby nebola vojna a bol mier, v pozadí mávala sovietska zástava prekrížená s tou našou československou, ešte aj do pamätníkov sme si zmagorení kreslili tanky, ponorky a lietadlá, ja som jeden tank dokonca aj vyšila!

So Sovietskym zväzom na večné časy a Chceme žiť v mieri boli frázy. Na Rusov každý doma nadával ako na okupantov zo šesťdesiateho ôsmeho, slobodne sme si žili odtiaľ potiaľ, a mier predsa bol, žili sme v ňom. Pamätám si, ako nám so sestrou babička hovorila, ako nás Rusi vo vojne oslobodili a ako ich tu všetci mali radi a vážili si ich, kým sa v šesťdesiatom ôsmom nevrátili ako okupačné vojská, ktoré zamkli našich rodičov na dve desaťročia do komunistického lágra. Mimochodom, dedo nám padol v Slovenskom národnom povstaní.

No dnes je všetko úplne inak. Dokonca inak ako v januári. Moja šestnásťročná dcéra si obúva biele martensy s nápisom No future, no feeling, I want to be me a spolu nakladáme kolegyni do auta tašky s hygienickými potrebami a paplónmi pre Ukrajinu. Potom ide za kamoškou. Ako vždy v rámci prechádzok zbierajú odpadky v okolí Modry. Na prechádzky nosia igelitky. Kamarátkini malí synovia nariekajú, že toto je koniec sveta a večer všetci namiesto filmu na netflixe pozeráme české spravodajstvo, slovenské sa bohužiaľ pozerať buď nedá, alebo neexistuje, a čakáme na novinky z Ukrajiny. Vojna je tu, porazila covid, vošla do našich životov, slov, do obrázkov našich detí, do ich hier, ukrajinské deti, ktoré tu vojnu prežijú, sa možno zabudnú hrať navždy, a vôbec, náš svet sa navždy zmení.

Môj syn má 26 rokov, keby sa narodil pár kilometrov na východ, už má samopal v ruke a ja by som zomierala od strachu. Dnes je Slovensko plné empatie a ochoty pomáhať napadnutej Ukrajine. Ruský prezident pohrozil jadrovými zbraňami a americkí vedci vypočítali, že aj lokálna vojna vedená jadrovými zbraňami by mohla ochladiť globálne klímu, a to priemerne o jeden stupeň Celzia, Európu až o štyri. Ochladenie by však prinieslo hladomor. Potom bude snehu po kolená a ešte viac, no bude tu ešte niekto niečo kresliť?

© Autorské práva vyhradené

24 debata chyba
Viac na túto tému: #mier #budúcnosť #komunizmus #vojna na Ukrajine #deti a čítanie #invázia vojsk Varšavskej zmluvy
Flowers