Len máloktorá zmena je prijímaná s nadšením a s pozitívnymi očakávaniami. Väčšinou prevládajú obavy a strach z budúcnosti. Každou zmenou vstupujeme tak trochu do neznáma a do rizika jej finálneho výsledku. Toto riziko rastie o to viac, čím je momentálna situácia vypätejšia a kredibilita systémov, ktoré ju buď iniciujú, alebo presadzujú, nižšia. To sa plne dotýka aj politickej reprezentácie a jej profesionality a dôveryhodnosti.
Myslím si, že toto je práve obdobie, ktoré v súčasnosti prežívame. Malí a slabí akoby si uvedomovali, že miera ich vplyvu na chod dejín sa nebezpečne blíži k nule. Aj väčšie vyspelé krajiny sa v dôsledku celkového úpadku politickej kultúry čoraz viac dostávajú pod vplyv často neviditeľného, ale všade prítomného medzinárodného kapitálu, ktorý sa riadi vlastnými pravidlami bez ohľadu na to, v ktorej krajine, štátnej či nadnárodnej integračnej formácii pôsobí. Ťažko sa hľadajú skryté korene moci, aj keď sú často prekryté demokratickými princípmi riadenia krajín.
Aj na Slovensku známy americký autor Michael Crichton (Jurský park, Hranica času, Stratený svet…) v knihe Ríša strachu píše: „Politici potrebujú strach, aby kontrolovali populácie. Médiá potrebujú desivé príbehy, aby si získali pozornosť. Toto je spôsob, akým funguje moderná spoločnosť – stálym vytváraním strachu.“
Najväčším nebezpečenstvom z hľadiska budúcnosti ľudstva, jeho ekonomiky a občanov je obmedzovanie slobody, nech sa to deje pod hlavičkou akýchkoľvek „bohumilých“ cieľov. My sa nemusíme a nesmieme báť slobody informácií, my sa nesmieme báť intelektuálnej konfrontácie s rôznymi spoločenskými, náboženskými alebo ekonomickými systémami či inými kultúrami. Musíme byť otvorení priamemu dialógu bez ideologických predsudkov. Toto je a musí byť cesta, ako v súčasnom virtuálnom svete vrátiť plnohodnotné miesto ľudskému jedincovi a jeho dôstojnosti.
Najväčším nebezpečenstvom z hľadiska budúcnosti ľudstva, jeho ekonomiky a občanov je obmedzovanie slobody, nech sa to deje pod hlavičkou akýchkoľvek „bohumilých“ cieľov.
Ekonomika vždy plnila funkciu budovania mostov aj tam, kde ich chybné politické a vojenské riešenia rozbúrali, a toto plne platí aj v dnešnej dobe, keď ekonomika pôsobí bez ohľadu na hranice krajín. Ekonomika bez správneho politického rámca sa stáva labilnejšou a ohrozenejšou a znižuje sa jej potenciál plniť svoju základnú funkciu – vytvárať materiálne a finančné zdroje na zabezpečenie kvality života ľudí a stabilitu vlastnej krajiny. Práve toto je spoločná zodpovednosť politiky a ekonomiky a o tomto majú byť aj záujmy, ktoré ich musia spájať a dokonca aj tlačiť do zmysluplnej spolupráce. Toto musí platiť tak na miestnej, regionálnej, štátnej či medzinárodnej úrovni. Ich ideálnym spojencom by mala byť intelektuálna sféra, ktorá sa však nielen u nás, ale aj v iných krajinách dostáva na okraj záujmu spoločnosti.
Situácia na Slovensku plne zodpovedá predchádzajúcej charakteristike. Spoločnosť ako celok je rozbitá a neustále sa v nej vytvárajú nové deliace čiary. Výrazne nám absentujú osobnosti s celospoločenskou kredibilitou a prirodzenou autoritou. Staršia generácia sa cíti byť podvedená a nerešpektovaná a mladá zasa nedocenená a bez perspektívy. Pritom naša budúcnosť je len o ľuďoch, ich schopnostiach a intelekte. Toto je oblasť, do ktorej musí smerovať oficiálna vládna politika, toto je oblasť, na ktorú sa musí koncentrovať ekonomický sektor, cirkev či mimovládne štruktúry. Dlhodobým opomínaním tejto skutočnosti strácame ako krajina svoju perspektívu.
Výzvy, ktorým čelíme, nevyrieši žiadna vojna ani umelý či skutočný konflikt, naopak, ony iba odsúvajú ich riešenia. Je našou spoločnou zodpovednosťou prestať žiť na dlh voči budúcnosti nielen v oblasti finančnej (rast verejného dlhu a rast nákladov na zbrojenie), ale aj a najmä v oblasti ohrozenia zdravia, klimatických zmien a znižovania intelektuálneho a ľudského potenciálu. Aj v tejto vysoko emotívnej dobe si treba zachovať zdravý rozum, vysokú profesionalitu a zodpovednosť voči zamestnancom našich firiem, občanom našej krajiny a ľudstvu ako celku.