Samosprávy i dobrovoľníci môžu byť na seba hrdí a my zasa môžeme byť hrdí na to, že veci na Slovensku fungujú, lebo máme medzi sebou ľudí, ktorí sa vedia vynájsť, neľutujú únavu a často aj vlastné peniaze a sú pohostinní.
Využil som očkovacie centrum Bratislavského kraja, aj omnoho menšie ad hoc centrum v Oravskom Veselom (kde obec ponúkala aj symbolické pohostenie), čítal som o spokojnosti v ďalších krajoch, mestách a obciach. Najprv sa improvizovalo, ale častom to fungovalo perfektne.
Príliv utečencov sledujem ako väčšina na diaľku, vidím priateľov z Prešova a Košíc, ktorí okamžite pomáhali a organizovali. Sú to samosprávy a ľudia, ktorí konajú, lebo treba. Ľudia teraz pomáhajú na celom Slovensku, prenajímajú svoje domy a byty, pracujú s deťmi a matkami v školách, v krúžkoch a v športových kluboch, učia sa jazyk podobný nášmu. Zažívame obdobie významom podobné tomu, ktoré moja generácia zažila na školách v osemdesiatom deviatom.
Nedá sa budovať štát a vyhýbať sa pritom finančnej decentralizácii. Iste, vláda sa nevzdá centralizmu ľahko, návykového pocitu, že za ňou chodí celé Slovensko v predklone.
Vláda neviedla, ale celú dobu zlyhávala. Kde mohla pomôcť, nepomohla, kde mohla koordinovať, chýbala, kde mohla pochváliť, prejavili niektorí jej členovia aroganciu. Vláda sa venovala sebe. V skutočnosti žiadna vláda v súčasnom systéme správy Slovenska nemá na výber: je systémovo neschopná konať a ako náhrada jej ostávajú „hodnoty“, marketing a klauniády. Lebo nedá sa robiť aj mikro-, aj makromanažment, výsledkom je nedokončená diaľnica a nezmodernizovaná železnica, mizerné školstvo a zdravotníctvo, nevyužívanie eurofondov a emigrácia mladých. Vlády nevyhnutne zlyhávajú a generujú nedôveru.
Na mnohých diskusiách v regiónoch som videl jednu spoločnú črtu – nedôveru voči vláde a hľadanie alternatív. Pretože na vládu sa nedá spoľahnúť. A určitú bezmocnosť, keďže financie na rozvoj drží v ruke vláda. Tak vzniká extrémizmus. V samosprávnych voľbách potom kandidáti vystupujú ako nezávislí od politických strán. Nedôvera v zastupiteľskú demokraciu však nevznikla na miestnej úrovni – je prejavom nedôvery vo vládu. A nedôveru prejavujú voliči aj voči krajom, ktoré bez financií a koordinačných právomocí robia zbytočne drahého údržbára.
Decentralizácia využíva princíp subsidiarity. Je možné, že regióny mali viac reálnych kompetencií v komunistickom Československu ako dnes. Pritom demokracia a centrálne riadenie nejdú dohromady. V roku 1990 sme začali budovať štát a jeho nové inštitúcie. O to viac bolo a je treba budovať štát od roku 1993, keď vzniklo samostatné Slovensko, s ktorým sa stále nevie identifikovať veľká časť jeho občanov a pokojne by ho prenechala prípadnému agresorovi. Lebo nemá vôňu ani chuť, lebo ľudia v súčasnom centralistickom usporiadaní nie sú jeho spoluvlastníkmi, zodpovednými rozhodujúcimi, ktorí menia veci tam, kde žijú.
Problémy budú narasť nebývalým tempom. Samosprávy upozorňovali na rast cien energií od októbra, vláda sa držala systémovej neschopnosti konať v predstihu. Práve teraz preto potrebujeme finančnú decentralizáciu ako nikdy predtým.
Nedá sa budovať štát a vyhýbať sa pritom finančnej decentralizácii. Iste, vláda sa nevzdá centralizmu ľahko, návykového pocitu, že za ňou chodí celé Slovensko v predklone a ona rozhoduje rovnako o miliardových investíciách ako o pártisícových grantoch. Preto musí byť finančná decentralizácia jednou z otázok a požiadaviek na kandidátov vo voľbách do samospráv aj do parlamentu.