Je pravda, že sa mu prakticky až tak veľa nepodarilo zrealizovať, ale nedivím sa, lebo pandémia covidu mu čiastočne vzala vietor z plachát. Ale ak už nič iného, tak vytvorenie 800-miliardového balíka pre plán obnovy a NextGenerationEU (a bez ktorého by táto vláda bankrotovala s veľkým pokrikom, že to spôsobil Fico svojím rozkrádaním…), ktoré získava EÚ spoločne ako súštátie na finančnom trhu, je z veľkej časti výsledkom Macronovej proeurópskej politiky. Mne však hovorí z duše jeho koncept „európskej suverenity“ a „strategickej autonómie“. Už desiatku rokov tak vo svojich teoretických prácach, ako aj počas pôsobenia v Európskom parlamente som oba tieto koncepty rozvíjal a presadzoval.
Mocenská slabosť EÚ
Na jednej strane Trumpova politika „America First“, ktorá rozkladala celý systém medzinárodných vzťahov založených na univerzálnych právach, a na druhej strane obnovenie veľkoruskej politiky Putinom (krvavo prifarbenej inváziou do Ukrajiny) postavili potrebu európskej suverenity a strategickej autonómie ako nevyhnutnosť. EÚ je skutočne hospodárskym gigantom, príťažlivým aj pre mnohé susedné, nečlenské štáty; ale gigantom, ktorý nemá dostatočnú politickú silu: nielen na ochranu vlastných hospodárskych záujmov, ale predovšetkým na ochranu bezpečnosti, integrity, obranu suverenity seba a členských štátov.
EÚ je skutočne hospodárskym gigantom, príťažlivým aj pre mnohé susedné, nečlenské štáty; ale gigantom, ktorý nemá dostatočnú politickú silu: nielen na ochranu vlastných hospodárskych záujmov, ale predovšetkým na ochranu bezpečnosti, integrity, obranu suverenity seba a členských štátov.
Iste, nie je pravda, že by EÚ v medzinárodnom usporiadaní nič neznamenala: naopak, má silné slovo v takých zoskupeniach ako G7 či G20 (posilnené aj tým, že štáty EÚ ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko sú tiež členmi týchto zoskupení…). Ale sama osebe nie je v medzištátnom svetovom poriadku subjektom práva, nie je plne etablovaná ako štát. Mnoho štátov ju stále pokladá za „medzinárodnú organizáciu“. Čo nezodpovedá realite, lebo z hľadiska usporiadania je EÚ súštátie – a je na teoretickú diskusiu, či má konfederálnu, alebo federálnu povahu. (Mimochodom, v niektorých politikách má federálnejšie usporiadanie ako USA alebo Kanada…)
„Strategická autonómia“
Lenže EÚ nemá vybudované mocenské inštitúcie a spôsob využitia svojej hospodárskej sily ako štátnej moci. No je to jednoduché: nemá spoločnú obrannú politiku a nemá armádu. Máme nezmyselných 27 armád, ktoré žerú prostriedky, a to často na úkor sociálneho štátu – pričom relatívne malá armáda na vysokej technologickej úrovni s europeizovaným francúzskym jadrovým potenciálom a hospodárskou silou EÚ by boli dostatočne odstrašujúcou silou voči akejkoľvek veľmoci. Nielen putinovského Ruska. A hlavne nezávislosti! Aj od USA.
Lebo nerobme si ilúzie. Jednoznačne vítam postoj prezidenta Bidena, ktorý nielenže obnovil spoluprácu s európskymi mocnosťami, ale priamo aj s EÚ. Ba zúčastnil sa aj na rokovaní Európskej rady, čím jej dal manifestačne legitimitu ako svetovému hráčovi. Úzka spolupráca v rámci NATO a plná akceptácia EÚ: to je to, čo spôsobilo Putinovi šok a k čomu nemá vypracovaný plán B. Navyše v čase, keď jej predsedá Francúzsko. Ale Amerika nie je len Joe Biden a iba demokrati, ktorí nanovo obnovujú medzinárodný právny systém. Amerika je aj Trump. A Trump bol a je arcinositeľom konzervatívneho nacionalizmu, ktorý sa jeho poradca Steve Bannon pokúsil inštitucionalizovať aj v Európe vytvorením organizácie nacionalistov s cieľom rozložiť EÚ ako pilier európskej jednoty. Urobiť nás všetkých ľahkou korisťou pre Putina aj pre amerických nacionalistov. A doma sa pokúsil presne o to, k čomu smeruje Putin, len sa mu to v podmienkach silných federálnych inštitúcií nepodarilo. Ale neštítil sa ani pokusu o prevrat a násilného uchopenia moci po prehratých voľbách.
Donald Trump sa ešte viac ako Vladimír Putin usiloval rozbiť aj celý systém medzinárodného usporiadania, založeného na univerzálnych pravidlách (odstúpil od zásadných zmlúv a vystúpil z mnohých organizácií, znefunkčnil NATO, pohŕdal a nespolupracoval s EÚ, zavádzal svojvoľný hospodársky protekcionizmus a nespočet ďalších krokov). A Trump nie je žiaden osamelý jazdec, podrobil si celú Republikánsku stranu. Stranu, ktorá sa rozvíja na živnej pôde náboženského fanatizmu, na konšpiráciách totožných s fantazmagóriami QAnonu, na ideológii národnej výlučnosti, presne ako Putinov koncept imperiálneho Ruska. A tento Trump môže – a to nie s malou pravdepodobnosťou – nasledujúce voľby vyhrať.
Práve toto jasne vníma Macron. Navyše má priamu skúsenosť tak s Trumpom, ako aj s Putinom, absolvoval s oboma rozsiahle opakujúce sa rozhovory: Macron je humanitne a politicky asi najvzdelanejší z dnešných politikov, a tak mu ideologické podhubie svetových politikov len tak ľahko neunikne. Aj jeho súčasné rozhovory s Putinom (neoprávnene kritizované, lebo má mandát od EÚ, ako aj priamu žiadosť Zelenského) sú práve určitou demonštráciou „strategickej autonómie“. Verím, že vyhrá voľby a som úprimne zvedavý, aké kroky podnikne k takej potrebnej „európskej suverenite“.