Na ženy často zabúdame. Na tie znásilnené a ponížené sme si (aj vo vyspelej Európe) spomenuli až koncom 20. storočia, presnejšie v roku 1994, keď bol akt znásilnenia konečne vyhlásený za vojnový zločin; vtedy v súvislosti s neľudským zaobchádzaním so ženami v Rwande. Predtým tento druh násilia patril de facto k vojnovému folklóru. Celé tisícročia išlo o legitímnu vojnovú korisť dobyvateľov (asi tak na úrovni drancovania a lúpenia), o „úmyselný akt podrobenia“. Týmito slovami znásilnenie charakterizovala britská diplomatka – v súvislosti s vojnou na Ukrajine; jazykom presným i zahmlievajúcim. Ak si ho predstavujete ako perfídny sex z červenej knižnice, kde „nie“ často znamená „áno“, mýlite sa. Predstavte si rovno zverstvo: masakrovanie tela aj duše civilných obetí takéhoto „podrobovania“.
Ide o zaobchádzanie také kruté, že ani vinníci neostávajú bez následkov – ako každý, kto sa dopustil mučenia inej ľudskej bytosti. O ich treste v metafyzickom zmysle slova nemám pochybnosti. Napriek tomu: konečne sme sa pohli dopredu aj v právnom a civilizačnom kontexte: páchateľov odsudzujeme a stíhame – ak na to je a bude príležitosť. Čo, pravdaže, už nič nezmení na (s)púšti v ľudských životoch, ktorú za sebou zanechávajú.
A dnes to tu máme znova, ibaže u susedov a v celkom nepredstaviteľnej kainovskej konštelácii – ako sa o tejto vojne vyjadril už aj pápež František. Ďalší Putinov biľag na večné časy a nikdy inak.
V súvislosti s vojnami v bývalej Juhoslávii, kde došlo k organizovanému znásilňovaniu žien, som kdesi napísala, že týmto mužom zločincom sa ich konaním podarilo preseknúť božskú miechu v najhlbšom ústrojenstve sveta. Pošpiniť, ohroziť, udupať nedotknuteľné puto medzi matkou a dieťaťom. Nielen brutálnym aktom znásilnenia, ale aj zámerným traumatizovaním tohto posvätného vzťahu. Veď zo zločincov a ich zločinov sa onedlho narodí armáda ešte pred narodením stigmatizovaných ľudských mláďat. A čo ich mamy? Mali by ich, nevinné voňavé dôsledky, zahrnúť bezpodmienečnou láskou. Kruté celoživotné „zadanie“ pre obete malých skvelých vojen, ktoré sa celkom nevydarili a rozhoreli sa do požiarov!
Nemala som však v úmysle písať o tejto kapitole ženských dejín zo stredu vojnového besnenia. Moju pozornosť púta aj tá menej vypätá, a predsa kruto ničivá vojenská prax, ktorá ešte vždy nemá v jazyku práva svoje paragrafové označenie ani pojmové pomenovanie. Pritom nejde o nič menšie a menej kruté ako o radikálne pozbavenie ľudí ich práva na vlastný domov. Násilné rozloženie integrity či kontinuity ľudských životov. Olúpenie detí a celých rodín o spoločnú prítomnosť i budúcnosť. Odňatie práva na slobodnú voľbu… O znásilnenú existenciu.
Neprešlo ani sto rokov odvtedy, čo v slovenských obciach a mestách začali vyrastať pomníky s menami padlých i nezvestných hrdinov v 1. a potom aj 2. svetovej vojne. O hrdinkách sa nehovorilo. O ženách, mladých vdovách – samoživiteľkách či budovateľkách zničených ekonomík, ktoré ostali, často po celý zvyšok svojho života, samy. Aj s nekonečnou zodpovednosťou za polosiroty a siroty alebo starnúcich rodičov. Za týmito zamlčanými príbehmi sa skrývajú najmenej dve generácie poznačených ľudí… A dnes to tu máme znova, ibaže u susedov a v celkom nepredstaviteľnej kainovskej konštelácii – ako sa o tejto vojne vyjadril už aj pápež František. Ďalší Putinov biľag na večné časy a nikdy inak.
Nechcem si predstavovať, čím všetkým ukrajinské ženy a ich deti bez domova dnes prechádzajú, myslím však na ne dennodenne. Na to, ako musia čeliť životnej realite bez manželov, synov a otcov, a pritom neprepadávať beznádeji; ich deti sa práve učia rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. A pokúšam sa napísať najkratšiu ukrajinskú elégiu, tak trocha zenovskú, so zamlčaným významovým členom: Ženy a deti; polovičný / exodus, ktorý zabolí dvakrát.