Reforma súdnictva vláda zahrnula aj do plánu obnovu a vyčlenila z neho na reformu pol miliardy eur. Na Na poslednej schôdzi NR sa koalícia síce dohodla, ale nakoniec prešla len časť reformy a konečné schválenie sa presunulo na ďalšiu schôdzu. Podľa predsedu Súdnej rady SR Jána Mazáka nevyhnutne potrebujeme nové organizačné usporiadanie okresných a krajských súdov, pretože súčasná súdna sústava z roku 1997 je od začiatku deformovaná. Dekan právnickej fakulty Eduard Burda sa domnieva, že reforma sa míňa cieľu a ide o reformu pre reformu. Kvalita rozhodovania sa nezlepší a súdne konania sa nezrýchlia, naopak hrozí, že na určitý čas sa práca súdov spomalí.
Náprava historického omylu
Ján Mazák, predseda Súdnej rady SR
Slovensko nevyhnutne potrebuje nové organizačné usporiadanie okresných a krajských súdov. Presvedčenie o nutnosti vytvoriť novú organizačnú štruktúru súdov na území nášho štátu nezahŕňa aj úplný súhlas s posledným návrhom zákona o obvodoch a sídlach súdov.
Napokon, v nasledujúcom texte dosť zjednodušujem. Nedá sa inak. Problematika je totiž veľmi ťažko uchopiteľná. Sústredenie sa na ťažiskové otázky by azda mohlo prispieť k lepšiemu pochopeniu, o čo ide.
Súčasné problémy majú historické korene. Už v roku 1997, keď začala fungovať úplne nová organizácia súdnictva. Založil sa relatívne značný počet nových okresných súdov, vzniklo osem krajských súdov. Bolo to čisté politické rozhodnutie, bez akejkoľvek serióznej analýzy o užitočnosti takého riešenia. Pozrime sa na výsledky takejto justičnej politiky.
Zmnoženie okresných a krajských súdov vytvorilo systém výkonu súdnictva, ktorý ku dnešnému dňu „úspešne“ kolabuje. Iste, nepadá celý systém. Ak však vezmeme do úvahy, že zbytočné prieťahy zasahujú predovšetkým do chodu najvýznamnejších okresných a krajských súdov, tak možno povedať, že výkon súdnej moci je značne otrasený. Na menších okresných súdoch sa postupne narušila potrebná špecializácia, to platí aj pre niektoré menšie krajské súdy. Z reálneho výkonu súdnej moci odbudli, úplne alebo čiastočne, desiatky funkcionárov (predsedov a podpredsedov). Na veľkých súdoch sa kopia tisíce nevybavených vecí a ich budúcnosť je neistá.
Návrh obvodov a sídiel súdov by nemal vyústiť do negatívnych dôsledkov pre sudcov, súdnych úradníkov, asistentov a ostatný administratívny aparát.
Najväčšou „boľačkou“ sú zbytočné prieťahy. Ich zásadným činiteľom je to, že jednotlivé okresné súdy a krajské súdy sú nerovnomerne zaťažené súdnou agendou. Na menších okresných súdoch sa veci prejednávajú a rozhodujú pomerne plynulo; na veľkých alebo väčších súdoch dochádza k zbytočným prieťahom pravidelne a náprava je v nedohľadne. Na menšom súde sudca pracuje s desiatkami prípadov, na veľkom súde so stovkami vecí. Pri rovnakom odmeňovaní. Na malom súde sa nariaďujú pojednávania v reálnych termínoch, na veľkých súdoch sa stáva, že sa pojednávania v roku 2022 nariaďujú na roky 2023 alebo až 2024. Skladba vecí na veľkých súdoch je, vďaka množstvu štátnych orgánov, inštitúcií, podnikateľských subjektov a podobne, oveľa pestrejšia, skutkovo a právne náročnejšia, než na menších súdoch. Z tohto začarovaného kruhu nevidno reálne východisko. Nemožno donekonečna zvyšovať počty sudcov a samotná technika a súdni úradníci nezvládnu tento problém v celej jeho šírke.
Vidím tri výhody, ako zabezpečiť spravodlivosť v čase, keď to ešte má zmysel. Po prvé navrhovaný zákon sa snaží o vyváženejšie a rovnomerné zaťaženie všetkých sudkýň a sudcov redukciou okresných súdov, vytvorením pracovísk a zriadením mestských súdov v Bratislave a v Košiciach. Je jasné, že sa nedá dosiahnuť úplná spravodlivosť vo výkone sudcov. Mala by však sa dosahovať aspoň približne rovnaká záťaž pri vybavovaní súdnej agendy, a to aj pri zohľadnení skutkovej a právnej náročnosti. Taký model je základom pre bezprieťahové konanie. Na tomto poli by veľmi napomohol riešeniu tohto systémového problému pocit solidarity a spolupatričnosti všetkých sudkýň a sudcov. Jednoducho, ochota pomôcť tam, kde je to potrebné. Za podpory štátu pre tých, ktorí sa rozhodnú pre taký kolegiálny postoj.
Po druhé ide o zabezpečenie špecializácie v celom justičnom priestore, nielen vo vybraných častiach. Špecializácia je životný záujem justície. V dnešnej sofistikovanej dobe si neviem predstaviť, aby jeden sudca bol schopný „obsluhovať“ dva alebo až tri druhy agend. Špecializovaný sudca totiž pozná právne predpisy, judikatúru, a má zručnosti pri zisťovaní skutkového stavu a výsledkom je rozsudok v prijateľnej dobe.
Po tretie návrh zákona prinesie zníženie administratívnej náročnosti správy a riadenia justície. Navyše, desiatky sudcov sa vrátia do výkonu súdnej moci, čo nie je zanedbateľné.
Návrh obvodov a sídiel súdov by nemal vyústiť do negatívnych dôsledkov pre sudcov, súdnych úradníkov, asistentov a ostatný administratívny aparát. A ak k tomu dôjde, tak je to potrebné v procese dolaďovania novej organizácie okamžite napraviť, prípadne prijať plnohodnotné kompenzácie.
Návrat organizácie súdnictva pred 1. január 1997 by mal byť iba začiatkom budovania modernej súdnej sústavy, zohľadňujúcej fakt, že sme členský štát EÚ. Kde budú sídla a aké budú nové súdne obvody, je viac-menej politická otázka. Pri jej riešení je potrebné dbať na to, aby základné právo na súdnu ochranu malo reálny (nie ideálny!) obsah pre každého. Súčasne sa treba venovať i tomu, aby prílišný tlak politiky nevyústil do riešení, ktoré tomuto základnému právu nenapomáhajú, pretože majú výrazne lokálpatriotický rozmer bez praktického úžitku.
Reforma míňa cieľ
Eduard Burda, dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského
Foto: Právnická fakulta UK
Vytvorí reforma súdnej mapy také podmienky na výkon súdnictva, aby sa v relatívne krátkom čase zásadne zlepšilo, alebo je to ďalšia nedomyslená reforma pre reformu z plánu obnovy?
Úspešná reforma časti verejného života musí zlepšiť život bežného človeka. Inak nemá význam. Kde bežný človek pociťuje nedostatky v súdnictve najviac? Určite je to v rýchlosti súdnych konaní. Čas potrebný na prejednanie a rozhodnutie prípadu by sa mal oproti súčasnosti skrátiť, aj keď kvalitné rozhodnutie si vyžaduje čas. Problémom skôr je, keď dĺžka súdneho konania neúmerne narastá v dôsledku obštrukcií protistrany alebo nečinnosti sudcu. Druhý problém, s ktorým sa človek môže na súde stretnúť, je to, aby rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené a aby mali potenciál presvedčiť o svojej správnosti aj tých, ktorým nevyhovejú (čo je však skôr utópia, pretože ak je niekto presvedčený o svojej „pravde“ a súd mu ju nepotvrdí, bude súdne rozhodnutie automaticky považovať za zlé). A, samozrejme, aby súdne konania boli spravodlivé a neovplyvnené korupciou.
Ako má k odstráneniu týchto problémov pomôcť reforma súdnych obvodov, teda sceľovanie obvodov niekoľkých súdov do jedného súdneho obvodu? Keď sa presunie súd z jedného mesta do druhého, ako to zrýchli konanie, ako to zlepší odôvodnenie rozsudku?
Veľa sa hovorí o špecializácii sudcov. Tá je do istej miery prospešná, ale len do istej miery, pretože právny poriadok predstavuje pomerne zložitý systém súvislostí a špecializácia sudcov nesmie byť dôvodom na to, aby im v konkrétnom prípade unikli súvislosti dôležité pre rozhodovanie. Navyše, reforma súdnej mapy sa má týkať nielen tých maličkých okresných súdov, ktoré naozaj na špecializáciu sudcov nemajú priestor, a v prípade ktorých by ich spojenie mohlo zrýchliť i skvalitniť konanie, ale aj väčších okresných súdov a krajských súdov, ktoré rozhodujú ako odvolacie súdy a disponujú dostatkom sudcov potrebných na rozumnú špecializáciu i na dôsledné zabezpečenie systému náhodného prideľovania spisov.
Ako má k odstráneniu týchto problémov pomôcť reforma súdnych obvodov, teda sceľovanie obvodov niekoľkých súdov do jedného súdneho obvodu? Keď sa presunie súd z jedného mesta do druhého, ako to zrýchli konanie, ako to zlepší odôvodnenie rozsudku?
A ďalej? Ako zrýchlime súdne konanie? Ako zlepšíme kvalitu rozhodovania? Pomohli by možno striktnejšie procesné pravidlá dbajúce na rýchlosť vykonávania jednotlivých úkonov, dlhodobé preverovanie kvality odôvodnenia súdnych rozhodnutí vyššími súdmi a povinnosť súdov zverejňovať skrátené popularizačné a edukačné texty z rozhodnutí. Ale to nemá nič spoločné so súdnou mapou. Tiež by bolo treba tieto opatrenia zaviesť v úzkej kooperácii so sudcami i s ďalšími zamestnancami súdov, možno aj s určitým personálnym posilnením najmä aparátu súdnych úradníkov. To už je ťažšie a možno aj finančne náročnejšie ako žonglovanie so súdnymi obvodmi.
Reforma súdnej mapy tak z väčšej časti míňa cieľ a stáva sa reformou pre reformu, aby ju Ministerstvo spravodlivosti SR mohlo papierovo vykázať.
Ostávajú však dva otázniky. Po prvé, nie je takáto reforma, s ktorou drvivá väčšina odbornej verejnosti nesúhlasí, a teda bude aplikovaná proti jej vôli, nebezpečná aspoň na určitý čas z hľadiska spomalenia práce súdov? Zmena súdnych obvodov, ak nebude len čistou formalitou, povedie k nadmernému nakladaniu so spismi, čo si vyžiada prácu navyše najmä zo strany súdnych úradníkov. Tých súdnych úradníkov, ktorí majú naozaj nízke mzdy a ktorým sa neoplatí zdarma robiť nadčasy ani sa sťahovať či dochádzať za prácou.
Po druhé, nehrozí nám ovládnutie súdov cez novú záujmovú skupinu? Fakt je, že ministerka spravodlivosti urobila alebo plánuje urobiť tieto kroky: vyškrtnutie množstva nezávislých osobností zo zoznamu osôb, z ktorých sa kreuje výberová komisia na sudcov; vznik Najvyššieho správneho súdu a jeho nové obsadenie, pričom tu sa koncentrujú disciplinárne konania sudcov; nový trestný čin ohýbanie práva; nová súdna mapa s potrebou obsadenia funkcií viacerých predsedov súdov (minimálne Bratislava a Košice prostredníctvom nových mestských súdov, kde sídli veľa firiem a kde súdne spory vedia zásadne ovplyvniť biznis), ktorí dohliadajú na prácu sudcov a iniciujú disciplinárne konania.
Sudcov totiž pre ich nezávislosť nemožno len tak vymeniť a na ich prípadné ovládnutie je potrebná hrozba disciplinárnej alebo trestnoprávnej sankcie. Je to len zhoda okolností alebo skutočný význam reformy súdnej mapy?