To sa môže zmeniť, ak parlament odhlasuje vydanie expremiéra Roberta Fica do väzby. Pre slovenskú politiku po roku 1989 by to bol precedens, pretože zatiaľ žiadny taký vysokopostavený ústavný činiteľ nečelil hrozbe väzobného stíhania.
Prísľub potrestania vinníkov
Nestalo sa tak ani bezprostredne po skončení vlády Vladimíra Mečiara. Aj napriek veľkej snahe potrestať vinníkov netransparentnej privatizácie i otvoreného ignorovania princípov parlamentnej demokracie prakticky žiaden väčší prípad nebol dotiahnutý do konca a nestalo sa tak dosiaľ aj napriek zrušeniu Mečiarových amnestií. Pritom prísľub potrestania vinníkov bol dôležitou súčasťou predvolebnej agendy, jedným z prvkov politickej mobilizácie voličov protimečiarovskej opozície a aj významnou súčasťou agendy postmečiarovskej garnitúry. S výnimkou kauzy „nástenkový tender“ bývalých ministrov výstavby a regionálneho rozvoja za SNS Mariána Janušeka a Igora Štefanova sa to týkalo aj ostatných prípadov vrátane kauzy Gorila.
Preto je zrejmé, že v spoločnosti je prítomný silný dopyt po tom, aby sa podarilo potrestať príslušníkov mocenských a ekonomických špičiek, ktorých pocit beztrestnosti podráždil aj slovenských občanov, inak vysoko tolerantných voči korupčnému a inak protiprávnemu konaniu, osobitne pokiaľ ide o ľudí z im blízkeho politického košiara. Potrebu ukázať niekoho „v putách“ má aj súčasná vládna garnitúra, ktorá verí, že aspoň takto sa jej podarí ak už nie zlomiť politickú opozíciu, tak aspoň kompenzovať pokles svojej popularity. Je však otázkou, či na to ide zo správneho konca.
Proces „očisty“ sa stane uveriteľnejší, ak sa bude týkať aj politikov súčasnej garnitúry za prípadné podozrenia z obdobia už po roku 2020 a ak budú dôkazy proti stíhaným natoľko presvedčivé, že nebudú vnímané ako akt politickej pomsty.
Masírovanie verejnej mienky
Obvinenia vznesené proti Ficovi a bývalému ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi sú nepochybne vážne, hoci ani nie tak kvôli praxi rozmiestňovania „svojich ľudí“ na rozhodujúce pozície, čo robia prakticky všetky vlády, ale najmä kvôli podozreniu zo zneužívania informácií, ktorými disponujú iba orgány činné v trestnom konaní, v politickom boji. Je to vážny zásah do politickej súťaže, aj keď nie porovnateľný napríklad s prípadom zmareného referenda. Nielen politické špičky, ale aj časť médií však verejnosť jednoznačne niekoľko rokov masírovali vyhrážkami väzenskými trestami na adresu predstaviteľov predchádzajúcej politickej garnitúry.
Trestné stíhanie kohokoľvek v prípade, že je podozrivý z trestného činu, vrátane opozičného politika, je plne oprávnené. Ak však predstavitelia vládnej moci príliš aktívne komentujú prípady stíhania súčasných opozičných politikov predstaviteľmi vládnej koalície, môžu svojím konaním celý proces „očisty“ spochybniť, dokonca aj keby sme im uverili ich najlepšie úmysly. Navyše, treba zopakovať, že citlivosť verejnosti na protiprávne správanie sa týka najmä prípadov, keď stíhaniu čelí politik z politického tábora protivníka, a táto citlivosť rapídne klesá, pokiaľ sa týka niekoho z tábora „vlastných“.
Politická pasca
Aktívne komentovanie trestných konaní je pre koaličných politikov pascou. Ak sa obvinenia proti Ficovi nepotvrdia alebo ak preukáže použitie protiprávnych prostriedkov pri získavaní dôkazov, bude to blamáž nielen pre políciu a prokuratúru, ale aj pre vládnu garnitúru. Ak sa potvrdia, v dnešnej polarizovanej spoločnosti priaznivci „druhej strany“ budú hovoriť o skorumpovanom súdnictve, podobne ako to cirkulovalo v opozičných kruhoch spred roku 2020. Preto existujú situácie, keď je mlčať naozaj zlato. Predstavitelia politickej moci sa tak stávajú väzňami vlastného populizmu. Fico v putách môže byť rovnako marketingovým tromfom koalície, ale aj opozície. Navyše, ak by aj Fico bol vinný, vzhľadom na platné procedúry už mal možnosť ovplyvňovať svedkov do vôle.
Väzobné stíhanie Fica, ktoré by sa ukázalo ako neoprávnené, by bolo rovnako škodlivé z hľadiska budúcnosti právneho štátu a demokracie, ako to, že by do väzby nešiel iba z politických dôvodov. Preto je potrebné, aby o tomto kroku rozhodovali výlučne orgány činné v trestnom konaní. Proces „očisty“ sa však stane uveriteľnejší, ak sa bude týkať aj politikov súčasnej garnitúry za prípadné podozrenia z obdobia už po roku 2020 a ak budú dôkazy proti stíhaným natoľko presvedčivé, že nebudú vnímané ako akt politickej pomsty.
Doterajšie skúsenosti zanechali v slovenskej spoločnosti hlbokú traumu, ktorá môže vyústiť aj do požiadavky vlády „tvrdej ruky“, ktorá bude konať „efektívne“. Hoci slovo „efektívne“ je mantrou posledných troch desaťročí, efektívni sú aj politici, ktorí sľubovali trestať zločincov, napríklad Vladimir Putin či Alexander Lukašenko. Ich politika však nadobudla také dimenzie, ktoré už s právnym štátom nebudú mať veľa spoločného.