Netrvalo dlho a po prvých sekvenciách mi začalo vŕtať v hlave, ako mohli natočiť film tak rýchlo od začiatku vojny na Ukrajine. Vo filme sa to hemžilo odhodlaním bojovať „proti tým fašistom“, prišlo i na väzňa uvoľneného na to, aby šiel bojovať – v konečnom dôsledku „spracovávať“ ľudskú „biomasu“ v mobilných krematóriách. Sledovali sme „zahraničného agenta“ (rozumej staršiu ruskú dámu) v boji s veternými mlynmi, (rozumej snažiacej sa pomôcť v bezpráví spoluobčanom). Videli sme biedu a krutosť zvráteného režimu. Však o tom čítame denne. Nie len o mŕtvych a ranených, ale i o miliónoch ľudí, ktorí nedobrovoľne opustili svoje domovy, i o vojnových „koristiach“ od práčok po psie búdy, ani starou záchodovou misou sa vraj nepohrdlo. Všetko to do seba zapadlo. Ibaže film bol natočený už roku 2017.
Keď som bol naposledy v Rusku, ešte pred Krymom, vyzeralo ako celkom normálna krajina. V niektorých smeroch pred nami. Napríklad v Kazani na ulici zastavil prúd áut, len čo som sa priblížil k priechodu pre chodcov. Hlavná železničná stanica ničím nepripomínala tú bratislavskú. Univerzita mala nový hypermoderný kampus a väčšina profesorov pochádzala zo „Západu“. O takom môžeme len snívať. A tak som mal dlho v podvedomí Rusko ako krajinu síce osobitú, ale predsa len vyznávajúcu rovnaké základné hodnoty ako zvyšok Európy. O to krutejšie bolo vytriezvenie. Nielen z Ruska, ale i z vlastnej slepoty. A to sa týka prakticky celej Európy.
Rusko dlhodobo podkopávalo európske a severoatlantické inštitúcie, sponzorovalo antisystémové sily, dezinformačné zdroje a pod., toto všetko sa teraz môže obrátiť a vojnou dosiahne presný opak toho, čo zamýšľalo.
Vidina lacných surovín, bohatých investorov nakupujúcich čo sa len dalo, zatemnila zrak pred reálnym obrazom krajiny. Čečensko, Dagestan, Krym, vraždiaci „turisti“ v Salisbury, potláčanie občianskych práv, už ani ilúzia slobodných volieb, atď. Zoznam je dlhý. No i neustále zvyšovanie vojenských výdavkov a vývoj nových zbraní. Až teraz, keď sa vojna priblížila a naberá na krutosti, keď tu máme milióny utečencov, začína sa veľký obrat.
Rusku sa vyčerpala vojnová dividenda krajiny, ktorá počas druhej svetovej vojny obetovala milióny životov pre víťazstvo nad nacistickým Nemeckom. Vďaka nej sa k nemu pristupovalo tak akosi špeciálne. Zvlášť v Nemecku. Až teraz sa odhaľuje nielen to, ako veľmi zlyhala politika „Wandel durch Handel“ ale i to, ako sa dali tamojšie hospodárske a politické elity korumpovať ruskými peniazmi. Na exkancelára Gerharda Schrödera sa síce ľahko ukazuje prstom, ale nie je to zďaleka len on, kto dlhodobo presadzoval ruské záujmy v Nemecku. Je otázkou času, kedy sa skúmavý pohľad upriami i na exkancelárku.
Výsledkom toho všetkého je, že zažívame vojnu u susedov, vojnu, ktorú sme si vôbec nevedeli predstaviť a pripustiť. Tak ako si už veľa z nás, naopak, vie predstaviť, že Ukrajinou sa ruská expanzia zďaleka nemusí skončiť. Naratív ohrozenia a boja proti fašistom sú dostatočne univerzálne, aby pred domácim publikom ospravedlnili v podstate akúkoľvek ďalšiu agresiu, keď nimi už ospravedlnili vojnu proti „najbližším bratom“ a devastovanie území obývaných v podstate len etnickými Rusmi.
Neviem, ako sa táto vojna skončí, ale verím, že Európa bude sotva taká, ako bola pred ňou. Tabu nemennosti hraníc povojnového usporiadania padlo v podstate už Krymom, ale to bolo tak nejako akože „mierovo“, bez nasadenia zbraní. Ľahko sa môže otvoriť otázka Kaliningradu, o hraniciach NATO ani nehovoriac. Rusko dlhodobo podkopávalo európske a severoatlantické inštitúcie, sponzorovalo antisystémové sily, dezinformačné zdroje a pod., toto všetko sa teraz môže obrátiť a vojnou dosiahne presný opak toho, čo zamýšľalo.
Dôsledky to môže mať ale aj úplne iné. Skončí sa éra lacných a spoľahlivo dodávaných fosílnych palív. To môže byť najsilnejší impulz v prechode na alternatívne zdroje – mimochodom Rusko proti nim dlhodobo nepriamo bojovalo. Vytrvalo sponzorovalo akékoľvek spochybňovanie ich zmysluplnosti či efektivity. Ropná kríza v 70. rokoch znamenala výrazný impulz ku energetickej efektivite, asi väčší ako súčasné vnímanie klimatickej zmeny. Nebolo to však nič jednoduché. Na jej začiatku mali britské domácnosti priemernú izbovú teplotu 13 °C, o pol storočia neskôr je to o 8 stupňov viac. Ale teraz to vyzerá, že máme len dve možnosti, buď budeme investovať do alternatív k ruskému plynu a rope alebo do zbraní. Lebo tou prvou možnosťou platíme tie ruské.