Štatistiky chudoby potvrdzujú, že už počas pandémie došlo k celkovému poklesu príjmov domácností, čo spolu s rastom cien v nasledujúcom období významne zníži životnú úroveň obyvateľstva.
Len zohľadnením súčasnej inflácie možno očakávať nárast výdavkov bežnej domácnosti v tomto roku priemerne takmer o 50 eur mesačne na jedného jej člena. Prognózy odhadujú rast miezd v národnom hospodárstve v tomto roku na úrovni necelých sedem percent. Prognóza MMF predpokladá infláciu aj v roku 2023 na úrovni desať percent. Behom dvoch rokov môže inflácia dosiahnuť vyššiu hodnotu, ako bola za ostatných desať rokov spolu. Dôležitý bude aj vývoj s dodávkami energonosičov. V prípade výpadku dodávky plynu a ropy môže nastať komplikovaná situácia v priemysle, čo môže vážnym spôsobom ovplyvniť zamestnanosť. Do toho vstupujú ešte otázniky okolo vývoja pandémie.
Otázna efektívnosť balíčka
Vláda sa rozhodla, v rámci dlhoočakávaného „protiinflačného balíčka“, extrémne rýchlym legislatívnym procesom presadiť opatrenia, o ktorých účinkoch a efektívnosti vzniká mnoho oprávnených pochybností. Z opatrení na kompenzáciu dosahov inflácie sa zrazu zo dňa na noc stáva podpora rodín pracujúcich rodičov a z noci do rána snaha o zvýšenie pôrodnosti.
Ako prvá sa teda vynára otázka, aké spoločenské a sociálne (prípadne i politické) ciele tvorca týchto opatrení a jeho spolupútnici vôbec sledujú. Podpora rodinnej politiky je úplne legitímna a žiaduca. Snaha zvrátiť demografický vývoj má tiež svoje opodstatnenie. Ale tváriť sa, že ide o pomoc v čase zdražovania, a pritom obísť bezbranných voči inflačnému ohrozeniu, je hodenie sociálne najslabších cez palubu.
Na podporu rodín a zvýšenie pôrodnosti je potrebné učiniť oveľa viac, ako zvýšiť pracujúcemu rodičovi čistý príjem. Do rozhodnutia mať a vychovávať dieťa vstupuje množstvo iných faktorov a zvýšený daňový bonus či „krúžkovné“ naň majú zanedbateľný vplyv, ak vôbec.
Pritom sa plazivo a nebezpečne spoločnosti podsúva idea, že tí, čo nepracujú (z rôznych dôvodov) a nemajú deti, si pozornosť a pomoc štátu nezaslúžia. Ani jeden z uvedených cieľov naplnený nebude. Na podporu rodín, konzistentnú a systémovú rodinnú politiku a zvýšenie pôrodnosti je potrebné učiniť oveľa viac, ako zvýšiť pracujúcemu rodičovi čistý príjem. Do rozhodnutia mať a vychovávať dieťa vstupuje množstvo iných faktorov a zvýšený daňový bonus či „krúžkovné“ naň majú zanedbateľný vplyv, ak vôbec.
Chýbajúci dialóg
Ak sa však vrátime k pomoci v čase zdražovania, stačila možno len inšpirácia z iných krajín, počúvať odborníkov, viesť dialóg s relevantnými sociálnymi a ekonomickými partnermi, samosprávami, zástupcami dôchodcov, a tým okrem efektívnej, rýchlej, cielenej a účinnej pomoci získať aj celospoločenskú podporu. Vláda mala na to niekoľko mesiacov. Efekt je však opačný: nahnevaní a vyčerpaní ľudia, rôzne skupiny zamestnancov v štrajkovej pohotovosti, pripravované ďalšie protesty odborárov, prebiehajúci prieskum o ochote pracujúcich vstúpiť do generálneho štrajku, samosprávy pred „vypnutím“.
Životné minimum
Jedným z opatrení mohla byť zmena určenia a úprava súm životného minima. Dokonca sa zdá, že už aj politici túto tému objavili a pár dní súťažili o to, kto navrhne jeho vyššiu sumu. Škoda len, že ju pevnejšie neuchopili a nepretavili zmeny do reálneho života. Pretože životné minimum sa týka všetkých. Jeho zvýšenie, ako aj spôsob stanovenia, by patrili k systémovým, rýchlym, účinným a efektívnym opatreniam, ktoré by týkali každého. V súčasnosti sa určuje ako násobok aktuálne platnej sumy životného minima (do 30. 6. bežného roka) a koeficientu rastu čistých peňažných príjmov na osobu alebo koeficientom rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností. Zmena sa nezaobíde bez jednorazového zvýšenia aktuálnej výšky životného minima a následne nového valorizačného mechanizmu.
Jednou z možností je exaktné určenie životného minima na základe minimálneho spotrebného koša tovarov a služieb. Administratívny spôsob určovania výšky životného minima, tak ako je v súčasnosti, by sa mal posunúť na vyššiu kvalitatívnu úroveň, ktorá by reflektovala vývoj iných socio-ekonomických veličín a ukazovateľov, a priebežne prehodnocovať. Vláda sa môže rozhodnúť, či ako posudzované veličiny vyberie z kategórie „mzdy“ alebo „spotrebný kôš“. Vo vzťahu ku kategóriám práce sa môže zohľadniť relácia k minimálnej a/alebo priemernej mzde.
Ak by životné minimum narástlo na úroveň takmer 50 percent hrubej minimálnej mzdy, zamestnanci poberajúci minimálnu mzdu by neplatili dane. Tak by sa určite pomohlo nízkopríjmovým zamestnancom, ktorí mnohí pracujú aj vo verejnom sektore. Tam sa, mimochodom, otvára požiadavka zo strany odborov prehodnotiť a zvýšiť dohodnutú valorizáciu platov, aby bola aspoň istou kompenzáciou rastúcej inflácie. Dúfajme však, že sa z tejto nutnosti nestane ďalšia bombastická reforma odmeňovania vo verejnej a štátnej správe. I keď je potrebná, uchopená musí byť ináč ako tá prorodinná, alias protiinflačná.