Riešením je regulácia
Alojz Kaššák, viceprezident Slovenskej poľovníckej komory
Populácia medveďa hnedého za posledných dvadsať rokov výrazne narástla, čo pociťujú obyvatelia takmer všetkých kútov Slovenska. Potvrdzujú to oficiálne vykázané stavy z poľovných revírov, ktoré spracováva Národné lesnícke centrum. V roku 2000 bola odhadovaná početnosť 1 467 jedincov, v r. 2010 to bolo 1 995 jedincov a v r. 2021 až 2 997 jedincov.
Prvé presné určenie reálnej početnosti medveďa priniesla práca profesora Pauleho z TU Zvolen z roku 2014, ktorý na základe genetického výskumu určil početnosť medvedej populácie na Slovensku na jarný stav 1 256 jedincov ± 235 jedincov. Okrem toho zistil veľmi dôležitý údaj o sexuálnej štruktúre, ktorá je výrazne naklonená v prospech samíc (1¤:¤1,5). Tento fakt nám ešte viac zvyšuje natalitu (rodenie mláďat).
Na nárast početnosti však nepriamo upozorňujú aj ďalšie okolnosti, ako napríklad výrazný nárast jeho areálu rozšírenia. Za 20 rokov narástol podľa hlásení užívateľov poľovných revírov minimálne o 3¤000 km2. Vyskytuje sa už aj v otvorenej poľnohospodárskej krajine či v intravilánoch obcí. Medveď je všežravec, živí sa nielen živočíšnou potravou, ale najmä rastlinnou, ktorej je v krajine nadbytok. Problémy, ktoré spôsobuje raticová zver početnými stavmi, sa dajú riešiť len jej intenzívnym lovom. Toto isté musí platiť aj pri medveďovi. Už tisíce rokov je prirodzeným predátorom medveďa človek.
Na základe doterajších vedeckých poznatkov o únosnej denzite medvedích populácií v oblasti Karpát je však maximálna prípustná hustota do 1–2 jedincov na 1 000 ha. Na Slovensku sa už dnes vyskytujú oblasti, kde sú tieto odporúčané stavy až 5-násobne prekročené, čo spôsobuje značné problémy koexistencie medveďa a človeka v dnešnej urbanizovanej a husto osídlenej krajine.
Riešenie ponúka schválený Program starostlivosti, ktorý v roku 2016 vypracovalo široké spektrum odborníkov. Ten popri prísnej ochrane medveďa obsahuje aj časti, ktoré sa zaoberajú reguláciou početnosti a udržiavaním priaznivého stavu populácie. Podľa tohto dobre vypracovaného dokumentu sa vo veľa prípadoch z rôznych príčin nepostupuje, na čo opäť dopláca samotný medveď. Program starostlivosti o medveďa napríklad nepozná ani pojem Zásahový tím a dnes by sme už podľa slov samotného ministra mohli hovoriť o Pozásahovom tíme, pretože ten pristupuje k odstráneniu jedinca až vtedy, keď sa niečo stane.
SPK už roky hovorí o tom, že medveďa je nutné loviť na základe kvót ako v ostatných európskych štátoch. Aktuálny stav rieši len lov, respektíve v prípade zásahového tímu zabitie smrtiacou injekciou konkrétneho jedinca, ktorý podľa zistených informácií doteraz nie vždy bol v súlade s právnymi predpismi.
Taká silná populácia medveďa, akú na Slovensku máme, si vyžaduje profesionálny prístup k jej manažmentu a účinnú reguláciu.
Už samotný súd, v prípade vymáhania nemajetkovej ujmy manželkou muža, ktorého zabil medveď, konštatuje vo svojom rozsudku, že v tomto prípade neobstojí tvrdenie štátu, že mu v regulácii medveďa hnedého bráni právo Európskej únie alebo iné zákonné prekážky, pričom útoky medveďa hnedého sú v poslednom čase čoraz častejšie. Je úlohou štátu, aby prijal potrebné regulačné opatrenia a zabránil takýmto situáciám. Takisto súd uvádza, že nedošlo k žiadnej zmene zákona ani k ďalším okolnostiam týkajúcim sa regulácie populácie medveďa. Suma za náhradu škody spôsobenej chráneným živočíchom, ktorú poškodená dostala, nenahradí to, že žena a dcéry prišli o otca a manžela, môže len zmierniť ujmu. Dúfame, že dôjde k zmenám jednak vo vzťahu k odškodňovaniu obetí a k regulácii populácie, ktorá sa aj vzhľadom na ďalšie útoky javí ako príliš veľká. SPK si myslí, že ide o výrazný precedens toho, čo sa tu doteraz dialo po útokoch medveďom.
Veľkú hrozbu v súčasnom prístupe k jeho manažmentu vidíme najmä v tom, že oproti minulosti sa významne mení správanie medveďa. Niekedy veľmi plachá šelma dnes plachosť stráca a veľmi často sa začína objavovať v blízkosti ľudských sídiel. Kým na začiatku tohto nepriaznivého stavu to boli len ojedinelé prieniky medveďa k ľudským sídlam, dnes nám v tesnej blízkosti odrastajú každý rok nové medvieďatá, ktoré už strach z človeka nemajú. Tým si vytvárame do budúcich rokov obrovský problém, keďže v medveďoch nepriamo podporujeme zmenu ich správania. Medvieďa, ktoré vyrastá v tesnej blízkosti ľudí a ich sídiel, bude do týchto miest už automaticky vodiť aj svoj budúci prírastok, čím problémy spolužitia medveďa a človeka začnú ešte viac gradovať.
Taká silná populácia medveďa, akú na Slovensku máme, si vyžaduje profesionálny prístup k jej manažmentu a účinnú reguláciu. Pokiaľ z ročného prírastku, ktorý je minimálne na úrovni 350–500 medveďov, odoberieme v rámci práce zásahového tímu sedem jedincov, uvedené problémy to určite nevyrieši.
Medveď je a vždy aj bol súčasťou slovenskej prírody a slovenského vidieka. Ľudia sa s ním počas predošlých storočí naučili žiť a vždy ho obdivovali. Nemali by sme dopustiť, aby nesprávny prístup k jeho manažmentu spôsobil, že ho slovenský vidiek začne nenávidieť a stavať sa k nemu s odporom. Sme moderná krajina a spolužitie tejto krásnej a zároveň niekedy aj veľmi nebezpečnej šelmy by sme mali racionálne, cieľavedome a trvalo udržateľne usmerňovať, aby sme ho zachovali vo všetkej jeho prirodzenosti aj pre nasledujúce generácie.
Čo s medveďmi?
Erik Baláž, ekológ
Strach z medveďov je v ľuďoch silne zakorenený. No ide skôr o atavistický inštinkt, ktorý nám káže báť sa veľkej šelmy, ako o skutočnú hrozbu. V živote sa predsa stretávame s omnoho väčšími nebezpečenstvami. Dokonca aj na výlete v horách nás mnohonásobne viac ohrozuje pošmyknutie a následný pád či zranenie na zjazdovke ako napadnutie medveďom. V Tatrách zomrie každoročne niekoľko desiatok ľudí, no keď stretnete turistu, najčastejšie sa obáva práve medveďa. Ten však objektívne nepatrí medzi „top hrozby“.
Bez ohľadu na iracionalitu strachu z medveďov je tento strach skutočný. Prispievajú k tomu aj médiá, ktoré pravidelne informujú o konfliktoch s medveďmi. O tisícoch nekonfliktných stretnutí však nepíšu. Je to pochopiteľné. Nikoho predsa nezaujíma, že sa niekde medveď pásol na lúke, a keď zbadal človeka – ušiel. To asi nebude na titulku… A tak bežný občan očakáva, že stretnutie s medveďom znamená útok. V živote som medveďa ukázal mnohým ľuďom, a prakticky všetci sa pri jeho pokojnom pozorovaní rýchlo vyliečili zo svojich predsudkov a strachu.
Niečo sa však predsa len deje. Sám pozorujem medvede už takmer 30 rokov. Kedysi som ich vídaval často v horách, a stretávam ich tam rovnako často aj dnes. Tam sa toho veľa nezmenilo. Dnes sa však medvede dajú omnoho častejšie stretnúť aj v blízkosti dedín. Odrazu ich tu vidia aj ľudia, ktorí ich predtým nevideli – a majú strach. Čo sa vlastne stalo a prečo?
Možno si to neuvedomujeme, ale krajinu pod horami ľudia akoby opustili. Kedysi boli v okolí dedín rozptýlené salaše, pásli sa tu čriedy oviec a kráv, na poliach pracovali ľudia. V krajine okolo dedín boli domáce zvieratá a veľké množstvo psov. Medvede sa sem odvážili len v noci, a aj vtedy ich rýchlo vyhnali svorky psov strážiace dobytok a túlajúcich sa voľne dedinami. Zvierat je dnes menej a sú viac v maštaliach ako na lúkach. Psy sú zavreté v domoch. Dnes sú v podhoriach namiesto nich často veľké lány kukurice alebo repky. Párkrát do roka nimi prebehnú veľké stroje, inak tam nechodí nik. Žiadne psy už nevyháňajú z okolia dedín medvede a iné divoké zvieratá.
A tak sa prispôsobili. Nejde pritom len o medvede. Pri dedinách je dnes viac jeleňov aj diviakov, ako kedysi. Ani tie sa už nemusia báť ľudí. Cítia sa bezpečne a potravy je tu dosť. Kukurica je neobmedzený zdroj. Medvede navyše našli odpadky, priživovali sa na poľovníckych krmoviskách a postupne sa stále viac učili prijímať potravu pochádzajúcu od ľudí. Aj medvede preto nakoniec zmenili svoj spôsob života.
Možno to zašlo ďalej, ako by sme chceli. Rýchle a jednoduché riešenia, ako sa vrátiť späť, ale neexistujú. „Zastreliť“ polovicu medveďov, ako navrhujú niektorí, by vôbec nepomohlo. Odstránili by sme medvede, ktoré chodia k dedinám, aj tie, ktoré k nim nechodia. Polovica problémov by tak zostala a medvede by o pár rokov doplnili svoj počet. Odstrel by rozvrátil sociálnu štruktúru populácie, čo by mohlo spôsobiť ešte rýchlejšie množenie medveďov. Zamerať sa len na odstrel je preto číry populizmus.
„Zastreliť“ polovicu medveďov by vôbec nepomohlo. Odstránili by sme medvede, ktoré chodia k dedinám, aj tie, ktoré k nim nechodia. Polovica problémov by tak zostala a medvede by o pár rokov doplnili svoj počet.
V zahraničí a aj u nás existujú úspešné príklady preventívnych opatrení. Strážne psy pri domácich zvieratách, zabezpečené kontajnery, elektrické ohradníky a podobné opatrenia dokážu účinne odradiť medvede. Medvede nechcú byť blízko ľudí. Jediným dôvodom, pre ktorý to robia, je potrava. Ak sa zameriame na obmedzenie prístupu medveďov k potrave pochádzajúcej od ľudí, medvede odídu za potravou inde.
Samozrejme, nedá sa to urobiť dokonale. Aj preventívne opatrenia môžu byť za určitých okolností neúčinné. Vtedy môže nasledovať plašenie medveďov, ich odchyt alebo aj usmrtenie. Vhodný postup by mal zvoliť zásahový tím. Bez prevencie by sme sa ale nikam nepohli. Jeden odstrelený medveď by bol pri kontajneri nahradený iným a problém by pokračoval.
Je tu ale ešte jedna dôležitá vec, na ktorú je dôležité nezabudnúť. Je ňou komunikácia. Štátna ochrana prírody by mala omnoho viac a lepšie komunikovať. Návštevníci by sa tak medveďov menej báli, vedeli by, čo robiť pri stretnutí s medveďom, chápali by, že ich nesmú prikrmovať. Miestni ľudia by mali vedieť, komu volať, keď je medveď v dedine, ako požiadať štát o pomoc pri realizácii preventívnych opatrení a podobne.