Novinár, ktorý pripomienku deklarácie nazval „antiPohodou“ a „bizarnou akciou“ chcel vari naznačiť, že tento stále viac politický festival má nahradiť oficiálne štátne tradície?
Hlasovanie s hrdosťou
Opätovne sa ozývajú hlasy, že osamostatnenie Slovenska je nejakým hriechom, za ktorý sa aktéri pokojného, ústavného rozdelenia ČSFR majú aj po tridsiatich rokoch ospravedlňovať, vyviňovať a kajať. Za deklaráciu som hlasoval ako predseda SDĽ, druhej najsilnejšej strany v SNR. Tá sa v ťažkých chvíľach rýchlo rozhodla pomôcť zabrániť divokému rozpadu ČSFR a konštruktívne pomôcť pri kladení základov samostatnej štátnosti po tom, čo reprezentácie VPN a OF zvolené v roku 1990 neboli za dva roky schopné dôjsť k dohode o novej podobe federácie. Pozitívne ovplyvnila podobu slovenskej ústavy.
Na podporu deklarácie som hrdý z dvoch dôvodov. Po prvé, zdola konečne potvrdila to, čo je napísané v preambule ústavného zákona o federácii z roku 1968: „My, národ český a slovenský, …uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života“. Žiadali sme to, čo podľa tohto zákona 24 rokov meškalo – dobudovanie slovenskej štátnosti aj prijatím jej ústavy.
Po druhé sa spokojne hlásim k deklarácii preto, že sa nenaplnili katastrofické scenáre, ktoré sprevádzali spory o ďalšiu podobu štátoprávnych vzťahov SR a ČR. „Vedomí si nenapraviteľných morálnych a ekonomických škôd, ktoré by priniesol rozpad ČSFR,“ písalo sa napríklad vo výzve Za spoločný štát. A v závere sa apelovalo na občanov: „Nedovoľte, aby sa zopakoval február 1948.“ Dnes možno s istotou povedať, že tí, čo hovorili v súvislosti s možným rozdelením spoločného štátu o nevyhnutných katastrofálnych ekonomických a morálnych dôsledkoch pre Slovenskú republiku a jej obyvateľov, sa zmýlili. Podcenili jej historicky nakumulovaný potenciál. Február ani katastrofa sa nekonali. A to je najdôležitejšie. Za to, s akými problémami sa dnes borí Slovenská republika, nemôže rozdelenie ČSFR, ale nekompetentná vláda, ktorá nevie kultúrne a dôstojne vládnuť.
Zdroj polarizácie
Filozof František Novosád upozornil, že okolnosti dovŕšenia slovenskej národnej emancipácie spôsobili, že sa presadili vzájomne nekompatibilné interpretácie ustanovenia vlastnej štátnosti. Nositelia fundamentalistickej „čechoslovakistickej“ interpretácie videli vo vzniku samostatného štátu svojvôľu malej skupiny politikov a odmietali sa s ním plne stotožniť. Pri každom výročí zdôrazňovali, že oni boli proti rozdeleniu, lebo ho spôsobili slovenskí nacionalisti rôznej proveniencie. Nekonanie referenda označovali za akúsi dedičnú záťaž pre budovanie samostatného štátu. Na druhej strane zase skupina fundamentalistických národovcov videla v osamostatnení SR realizáciu vnútorného účelu slovenských dejín a pri každej vhodnej príležitosti predhadzovala tým prvým, že sú akísi nepriatelia štátu, lebo ho nechceli.
Tieto dve nekompatibilné interpretácie sa stali zdrojom polarizácie kultúrnych aj politických elít. Tá sa premietala aj do iných napätí, ktoré už priamo so spormi o riešenie „slovenskej otázky“ nesúviseli. Polarizácia sa tak stala základným nástrojom politickej mobilizácie na úkor schopnosti dosahovať národnú či občiansku zhodu aj pri riešení strategických otázok rozvoja slovenskej spoločnosti a budovania štátu.
Je načase prestať komplikovaný proces delenia federácie posudzovať v kategóriách čejsi viny. Veď vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú po 30 rokoch oveľa lepšie, ako boli v čase vrcholiacich sporov o novú podobu štátoprávneho usporiadania! Je nekorektné hovoriť, že ČSFR sa rozpadla. Rozdelila sa!
Preto je načase prestať komplikovaný proces delenia federácie posudzovať v kategóriách čejsi viny. Veď vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú po 30 rokoch oveľa lepšie, ako boli v čase vrcholiacich sporov o novú podobu štátoprávneho usporiadania! Je nekorektné hovoriť, že ČSFR sa rozpadla. Rozdelila sa! Tak, ako vznikla – ústavným zákonom, ktorému predchádzal zákon o delení majetku. Spomeňme si na drastický rozpad Juhoslávie a na sériu krvavých konfliktov medzi bývalými štátmi Sovietskeho zväzu, ktorých tragickým vyvrcholením je imperialistická a revizionistická agresia Ruska proti Ukrajine. Je prejavom zodpovednosti vtedajších česko-slovenských politických aktérov, že podobný vývoj u nás ani v najmenšom nepripustili. Zo skúsenosti diplomata viem, že nielen príklad zamatovej revolúcie, ale aj zamatového česko-slovenského rozchodu je predmetom veľkej a pozitívnej pozornosti vo svete.
Slovensko bude na svoju obnovu po tejto vláde národnej katastrofy vedenej OĽaNO potrebovať nový politický konsenzus. Nekončiaci sa revanš za to, kto ako a za čo hlasoval alebo nehlasoval pred 30 rokmi, je politicky neproduktívny, podobne ako nové kultúrne vojny. Dôležité sú životopisy napísané praktickými činmi vykonanými pre Slovenskú republiku v čase jej trvania. A tými, ktoré budú nasledovať po voľbách.