V Taliansku sa dlho vo svojich funkciách neohriali ani Mario Monti, ani Giuseppe Conte a napokon ani Mario Draghi. Ostatný predseda vlády mal nielen v talianskom, ale i v európskom kontexte povesť schopného a skúseného ekonóma, experta na financie a manažéra. Bol teda nepochybne správnou voľbou na pozíciu premiéra najmä v čase potreby stabilizácie verejných financií, reforiem a ich sociálnych dopadov, ako aj úspešného manažovania efektívneho rozdelenia peňazí z Plánu obnovy EÚ.
Okrem jednej maličkosti – bol voľbou vládnych politických strán, a teda vlastne aj bábkou v ich rukách. Jeho možnosti vládnutia boli limitované súhlasom koaličnej väčšiny. Exekutíva sa navonok prezentovala ako „vláda národného zjednotenia“ – jej súčasťou totiž boli strany Forza Italia Silvia Berlusconiho a Liga Severu Mattea Saliniho zo stredopravého spektra, ale aj ľavicová Demokratická strana, antisystémové Hnutie piatich hviezd a niektoré ďalšie maličké subjekty. Bolo však len otázkou času, dokedy sa Draghimu podarí ustáť takýto politický konglomerát.
Porazenou a osamotenou však ostáva talianska ľavica. Silný subjekt za predsedníctva Romana Prodiho ako protiváha Berlusconiho pravicovej koalície je už len zbožným želaním.
Spúšťačom politickej krízy v Taliansku bolo v polovici júla Hnutie piatich hviezd, ktoré odmietlo jeden z nosných vládnych zákonov (tzv. „balíček pomoci“) a žiadalo aj ďalšie podmienky. Ostatné koaličné strany to považovali za zradu. Pravicová časť vlády po informácii, že premiér podá demisiu (ktorú prezident neprijal), žiadala rekonštrukciu vlády stále pod vedením Draghiho bez Hnutia piatich hviezd. Nasledovalo vyslovenie rozpačitej (ne)dôvery – reálny dôvod na tento krok neexistoval, no pokoj v koalícii už bol narušený, premiér bol na odchode a strany zrazu využili príležitosť byť dominantnými hráčmi na politickej šachovnici.
Už teraz má tento boj svojich víťazov a porazených. Draghi skončil a Hnutie piatich hviezd sa prakticky dostalo do izolácie – okrem pravičiarov už s ním nechce ísť do politických spolkov ani ľavica. Kríza však zjednotila pravicové subjekty. Okrem vládnych strán, vedených Berlusconim a Salvinim, sa do hry zamiešala aj líderka Bratov Talianska Giorgia Meloniová. A tá má momentálne najlepšiu pozíciu. Nebola v Draghiho vláde, čiže do boja vstupuje s čistým štítom, jej strana je momentálne najsilnejším politickým subjektom a podľa aktuálnych prieskumov by spolu so stranou Forza Italia a Ligou Severu mohli vytvoriť novú vládu. Dokonca by v nej mohla byť premiérkou. A lídri týchto troch subjektov vzájomnú spoluprácu, ergo vytvorenie novej vlády, ani netaja.
Berlusconi prakticky hneď po páde Draghiho začal predvolebnú kampaň a ohlásil svoju kandidatúru do Senátu a volebné priority strany. Nuž, čo k tomu dodať? Taliansko a Európa už majú skúsenosť s vládnutím Berlusconiho a Salviniho a o Meloniovej budeme tiež ešte určite počuť…
Porazenou a osamotenou však ostáva talianska ľavica. Silný subjekt za predsedníctva Romana Prodiho ako protiváha Berlusconiho pravicovej koalície je už len zbožným želaním. Vlastná politická cesta bývalého predsedu Mattea Renziho, vstup ľavice do zlepencov s pravicou a absencia charizmatického lídra dostali Demokratickú stranu na rázcestie. Vo voľbách bude musieť dokázať, kde sú jej hodnoty a priority.
Talianska pravica už totiž vyhrala – minimálne tým, že sa zjednocuje a rokuje o vzájomnom programovom zbližovaní. Samozrejme, rozhodujúcim hráčom budú voliči v septembrových voľbách. Už len tí môžu zvrátiť možnú koalíciu temna.