Minulý rok USA zažili útok davu na budovu Kongresu, niečo, k čomu nedošlo nikdy v histórii. Podľa prieskumu agentúry Yougov 40 percent Američanov nevylučuje, že by v krajine mohla do desiatich rokov vypuknúť občianska vojna.
Vo Švédsku sa práve druhou najväčšou stranou stal subjekt s neonacistickými koreňmi. V Taliansku parlamentné voľby o pár dní s prehľadom vyhrá strana, ktorej predstavitelia sa odvolávajú na odkaz neofašistických politikov povojnového obdobia.
V Británii s jej obrovskou tradíciou minimálne prezentačne výrazných štátnikov sa po klaunovi stala premiérkou doslova bábka s nulovou politickou osobnosťou.
História sa opakuje
Západ nie je v podobnej situácii prvýkrát. Po konci prvej svetovej vojny a rozpade zvyškov feudálnych ríš to vyzeralo na nástup éry liberálnych (buržoáznych) demokracií. Navyše, aj staršie demokratické režimy sa prehlbovali. Ženy začali získavať volebné právo. V Británii sa prehĺbila štátna sociálna politika (rozsiahla sociálna výstavba). K moci sa prvýkrát dostala „ľudová strana“ – labouristi.
Vo väčšine Európy však parlamentné demokracie do 15 rokov prehrali. V učebniciach sa ako najväčší historický míľnik uvádza 30. január 1933. Nacisti dostali post nemeckého kancelára a moci sa už nevzdali.
No v danom čase už v skutočnosti vo väčšine kontinentálnej Európy ľudia vnímali parlamenty ako hniezda korupcie a demokraciu ako divadlo manipulované finančnými klikami. Naľavo boli opozíciou komunistické, socialistické či anarcho-syndikalistické hnutia, ktoré požadovali skutočnú demokraciu más. Napravo boli konzervatívni myslitelia zdesení plytkosťou buržoáznej kultúry, potom politickí konzervatívci typu Franca či Mussoliniho, pre ktorých sociálnemu rozvratu mohol zabrániť len režim so silným vodcom a nakoniec radikáli ako Adolf Hitler, ktorí sa snažili o národný prerod.
Tento stav vecí prevrátila až vojna, ktorá časti kontinentu priniesla späť liberálno-buržoázny poriadok. Sociálne rozpory na dlhé roky utlmili páky sociálnej politiky a čiastočného štátneho manažmentu hospodárstva. Anarchickosť predvojnových „sociálnych sietí“ (ulice) vystriedali centralizované masovokomunikačné prostriedky. A moderný štát prispel prvkami sociálnej kontroly prostredníctvom zdanlivo apolitických mechanizmov (školský či zdravotný systém), s dôrazom na osvietenskú, i keď strojovú modernitu.
Podľa prieskumu agentúry AKO si väčšina Slovákov želá, aby prišiel hoci aj autoritársky režim, ak by to malo znamenať, že sa krajina konečne dá dokopy. Ešte nedávno by také čísla vyvolali rozruch. Dnes to nevyznieva zvláštne už aj s prihliadnutím na kontext ďalších krajín.
Globálni kapitalisti, bullshit jobs a prekariát
K niečomu obdobnému ako v predvojnovom období dochádza dnes. Sú za tým tri dôvody: dosahy moderného kapitalizmu, chaos postmodernity a rozpad tradičných komunikačných štruktúr.
Prudko bohatne trieda globálnych kapitalistov, kým stredná trieda, najmä v tradičných zamestnaniach, stagnuje a v mnohých prípadoch si pohoršila (v USA veľká časť vysokoškolských učiteľov musí mať druhé zamestnanie, hoci v minulosti akademické džoby patrili medzi finančne najbezpečnejšie).
Na spodných priečkach je „prekariát“ – ľudia v nestálych, často agentúrnych zamestnaniach. Ich tradičné štvrte obsadzujú imigranti, žijú bez stáleho kolektívu, bez tradičných susedských či priateľských vzťahov (ľudia sa rýchlo premiestňujú, často nemajú na socializáciu čas), bez prístupu ku kultúre či vzdelávaniu (kedysi, v stálych zamestnaniach, sa o to starali napríklad odbory).
Deprimovaná je ale aj časť strednej vrstvy, ktorá žije v open space kanceláriách preberajúc marketingové omáčky, v „bullshit jobs“. Tak mnohé moderné zamestnania zosumarizoval v brilantnom pamflete nedávno zosnulý antropológ David Graeber. Obraz dotvárajú kultúrne vojny modernity.
U nás situáciu zhoršuje fakt, že sa tu po roku 1989 málokto snažil budovať pragmatickú politiku. Tá si vyžaduje budovanie masovej podpory voličov, vyjednávacie kompromisy, reálne programy vládnutia. Všetko veci, ktoré negovali domáce vrstvy mediálnych intelektuálov. Namiesto toho razili politiku póz, zázračných reforiem a prudkej arogancie k „nesprávnym“ názorom. Výsledkom je veľmi polarizovaná spoločnosť, bez ideologického centra, dlhodobý bezprogramový populizmus a zmätený elektorát.
Dá sa to napraviť? Dnes už len jedným spôsobom, a to zostavením pomerne konzervatívnej politickej sily, ktorá dá voličom pocit bezpečia. Alternatívou je len pokračovanie v doterajšej politike tlačoviek a sloganov, ktorá situáciu opäť len zhorší.
Až k prípadne veľmi radikálnym „riešeniam“ v budúcnosti. Niečo ako štátny prevrat dnes znie úplne nepravdepodobne. O 10–15 rokov? Pri trochu inom medzinárodnom kontexte a v prijateľnom šate (nie úplne otvorene silový) – ktovie.
Všetko toto znie pri pohľade z bežnej ulice vysoko nepravdepodobne. Veď doprava funguje, noviny vychádzajú, susedia sa zdravia, väčšina spoločnosti svedomito nasleduje pracovné a spoločenské zvyklosti, ako sa ich v predošlých rokoch naučila dodržiavať.
Presne ako 29. januára 1933.