Po čine údajne na sociálnej sieti zastrašoval aj svojich spolužiakov a spolužiačky tým, že ich „príde navštíviť“. Terorizmus? Otázku prekvalifikovania skutku rovnako ako osobnostný profil páchateľa nechajme na kompetentných.
Samozrejme, je správne i nevyhnutné uvádzať aj širší kontext a potenciálne okolnosti. Budú nesmierne dôležité z hľadiska prevencie i perspektívy. V tejto chvíli však nesmú zaniknúť hlavné dôvody a dôsledky nehanebného beštiálneho skutku, ktorý sa udial v centre metropoly, vo verejnom priestore. Neustále, nahlas a explicitne treba pripomínať, že Matúš a Juraj sa stali obeťami „len“ preto, že mali inú sexuálnu orientáciu.
Česť výnimkám, ale prvé mediálne vyjadrenia politikov i predstaviteľov verejných inštitúcií okrem očakávaného prejavenia sústrasti zaváňali neosobnou formálnosťou, splnením si „povinnosti“, zaobaľovaním vysloveného či napísaného do všeobecných fráz o všadeprítomnom nepriateľstve a nenávisti.
V niektorých prípadoch bol dokonca hneď v prvých vetách rozoznateľný, hoci ťažko, no márne skrývaný príklon k homofóbii. Tie floskuly o ťažkých časoch, komplikovanej dobe, vlastných starostiach a krivdách… Len aby nemuseli vysloviť presné pomenovanie obetí a jasne a bez vajatania si uvedomiť a priznať, že to, čo sa stalo Jurajovi, Matúšovi i postrelenej Radke, sa stalo práve preto, kým sú, kým boli. Bodka.
Nesmieme dopustiť, aby nás každodenná rutina a materiálne starosti ubili do apatie ľahostajnosti a do úniku zabudnutia. Nie, pravda a láska nad lžou a nenávisťou naozaj nezvíťazia „samy od seba“!
V piatok 14. októbra sa v Bratislave konal pochod a zhromaždenie Za dúhové Slovensko, ktorého zmyslom bolo dôstojne si uctiť pamiatku obetí a zároveň vyjadriť hlbokú podporu a solidaritu celej LGBTI+ komunite. Účasť bola neočakávane vysoká, mnohotisícová, nálada pochopiteľne pietna, emotívna, plná dojatia i sĺz, ale zároveň zjavne odhodlaná, pripravená na aktívnu zmenu. Na zmenu väčšinového vnímania, naratívu, angažovanosti voči LGBTI+ ľuďom. Nie je čas otáľať, Jurajovi a Matúšovi už nikto nevráti ich zmarené životy.
Nesmieme však dopustiť, aby bol ktokoľvek ďalší zavraždený alebo nezmyselne celoživotne trpel pre svoju inú sexuálnu orientáciu či pre akúkoľvek neväčšinovú identitu, prejav, výraz. Bolo mi cťou z pódia na Námestí SNP zdôrazniť, že nie je čas mlčať, nie je čas slušne vyčkávať na prísľub spoločenskej debaty a na politické rozhodnutia, ktoré sa nikdy neuskutočnia.
Nesmieme dopustiť, aby nás každodenná rutina a materiálne starosti ubili do apatie ľahostajnosti a do úniku zabudnutia. Nie, pravda a láska nad lžou a nenávisťou naozaj nezvíťazia „samy od seba“! Všetci a všetky potrebujeme akciu, zmenu, nie prázdne slová a prísľuby. Nie sme ovce, ktoré žijú v zaostalej krajine alebo v skanzene! Sme mladá dynamická krajina s obrovským potenciálom. Ak takou máme ostať, naprieč celým spoločenským spektrom – bez ohľadu na naše vzdelanie, pôvod, vierovyznanie, politickú príslušnosť, etnicitu a čokoľvek iné – podržme sa navzájom.
Opusťme vnútený monológ o polarite a nezmieriteľných hodnotách. Potrebujeme vedieť, vnímať, veriť, že v otázkach slobody, rovnosti, nediskriminácie a súvisiacej rozmanitosti sme všetci na jednej lodi. Všetci sme predovšetkým a v prvom pláne ľudské bytosti.