Pritom vo verejnom (ale i v odbornom) diskurze sa na Slovensku o samotnej homosexualite veľmi málo diskutuje a téma je skôr uzavretá v škatuľkách stereotypov a predsudkov. Nehovoriac o absencii sexuálnej výchovy v našom školskom systéme, zrušenie ktorej vylúčilo možnosť na odborných poznatkoch formovať postoje mladých ľudí k takej dôležitej dimenzii ľudského života, akou je téma intímneho partnerského a rodinného spolužitia.
Odmietavé až nenávistné postoje k homosexuálom často implicitne a nereflektovane vychádzajú z predstavy, že homosexualita je akousi zvrátenou formou vlastnej voľby sexuálnej orientácie. Pripisujú jej nositeľom etické zlyhanie, ba priam vedomé hriešne správanie.
Výskumy verejnej mienky mapujúce názory a postoje k rôznym menšinovým kategóriám obyvateľstva poukazujú na skutočnosť, že slovenská spoločnosť je v medzinárodnom porovnaní značne homofóbna.
Vedci skúmajúci sexuálne správanie človeka síce dnes nemajú jednoznačný názor na príčiny homosexuálnej orientácie, ale jednoznačne sa zhodujú v tom, že sexuálna orientácia nie je osobnou voľbou, ale je trvalou orientáciou človeka, ktorá má svoje objektívne, genetické a hormonálne pozadie. A to sa týka aj homosexuálnej orientácie, ktorá je síce odlišnou od väčšinovej prirodzenej podoby heterosexuálnej orientácie, ale nie je teda ani individuálne zvolenou úchylkou, ani duševnou chorobou.
Interpretácia homosexuality ako morálneho zlyhania jednotlivca navyše často vedie k hypertrofii morálneho zlyhania na celú osobnosť takto orientovaného človeka. Ten je potom celkovo vnímaný ako nositeľ deviantných vlastností, ako zvrátená osobnosť. Pritom v prípade heterosexuálneho človeka by nám ani nenapadlo posudzovať všetky jeho ľudské vlastnosti podľa jeho sexuálnej orientácie, ktorá sama osebe nehovorí nič o morálnom profile človeka.
Skúsenosť terapeutov a pomáhajúcich profesií zároveň ukazuje, že snahy o zmenu biologicky určenej sexuálnej orientácie človeka sú problematické, jednak preto, že takéto úsilie je vopred odsúdené na neúspech, ako aj pre závažné negatívne dôsledky pre psychiku dotknutých osôb. Sexuálna orientácia človeka sa intenzívne začína prejavovať v čase dospievania a vyrovnanie sa so svojou menšinovou inakosťou je samo osebe náročným procesom, plným bolestného sebahľadania, ako aj bolestných skúseností s reakciou okolia. Tento proces môže sám viesť k ťažkým depresívnym stavom a komplikovať mladému človeku nastupujúcu životnú dráhu.
Paradoxným sa javí rezidentný odpor k akejkoľvek spoločenskej akceptácii práv homosexuálnych párov, čo i len na čiastočnú legitimizáciu ich spolužitia. Veď to, o čo sa tieto páry usilujú, je v prípade heterosexuálnych partnerov spoločensky žiaduce – je vyjadrením záujmu vytvoriť stabilný, pevný zväzok s právne zakotvenou zodpovednosťou k sebe navzájom. To často heterosexuálnym párom, v časoch vysokej rozvodovosti, chýba.
Nielen k tejto téme, ale aj k mnohým ďalším spoločensky aktuálnym témam, absentuje u nás odborne formovaný verejný diskurz. Najmä v médiách nám chýba odborníkmi (nie politikmi!) vedená kvalitná publicistika, ktorá by formovala verejnú mienku podľa podložených argumentov, nie podľa stereotypov a predsudkov.