Záujem o voľby klesol aj v najmenej rozvinutých okresoch, napríklad v Rimavskej Sobote o šesť percentuálnych bodov, v Lučenci o desať, v Kežmarku o šesť a vo Vranove nad Topľou o deväť bodov. Pritom podľa stále nezverejnenej monitorovacej štúdie ministerstva regionálneho rozvoja štát a Európska únia investovali do projektov v dvanástich najmenej rozvinutých okresoch počas piatich rokov 2,5 mld. eur. Zdá sa teda, že tieto financie, riadené priamo z ministerstiev, nechali obyvateľov okresov chladnými. Pravda je skôr taká, že okresy – vrátane starostov – mali k dispozícii len 68 miliónov zo štátneho rozpočtu. Kam sa skutočne podeli eurofondy, nezaujíma nikoho, ani Európsku komisiu, ani jej zastúpenie na Slovensku, ani ministerstvá. Faktom je, že starostovia s týmito peniazmi v svojich plánoch rátať nemôžu.
Samosprávy na svoj rozvoj potrebujú fiškálny priestor, ktorý by sme mohli paralelne k Medzinárodnému menovému fondu definovať ako „priestor v rozpočte, ktorý samospráve umožňuje poskytnúť zdroje na želaný účel bez toho, aby bola ohrozená udržateľnosť jej finančnej pozície a stabilita poskytovaných služieb“. Inými slovami, koľko peňazí ostane starostovi po zaplatení všetkých povinných faktúr na jeho plány a aké sú jeho možnosti rozšíriť tento fiškálny priestor.
Nezdá sa, že by sa touto témou niekto vážne zaoberal, a dnes sa skôr debatuje o tom, kde budú obce sekať, aby nemuseli zatvárať školy. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť obce v roku 2021 zaplatili za energie 171 mil. eur, v tomto roku môžu zaplatiť 250 mil. eur a v roku 2023 ich čakajú výdavky vo výške 456 mil. eur. Inflácia komplikuje aj rozbehnuté projekty, keďže vysúťažené firmy od včerajších cien odstupujú a ministerstvá spolu s Úradom pre verejné obstarávanie sa dôkladne uväznili v byrokracii, takže odtiaľ pomoc „nehrozí“. Navyše, súčasný minister financií pokladá samosprávy do veľkej miery za zbytočné a začal financovať svoje nápady ich peniazmi.
Zvyšovať fiškálny priestor vlastnými aktivitami obcí nebude ľahké, ale aj toto je cesta, po ktorej treba ísť – týka sa starostlivosti o vlastný majetok, vstupu do verejno-súkromných podnikov a hľadania zdrojov výnosov. Áno, aj obce majú podnikať.
Navrhovaný rozpočet verejnej správy na budúci rok predpokladá, že obce budú míňať hlavne na mzdy, kým bežné výdavky na tovary a služby sa znížia a bežné transfery stúpnu len o dve percentá, teda hlboko pod hladinu očakávanej inflácie. Kapitálové výdavky klesnú hlboko pod úroveň roku 2020. Pritom rozpočet predpokladá, že trh práce kríza nepokazí – zamestnanosť sa takmer nezmení a nominálne mzdy rastúce o desať percent vykryjú transfery obciam. Ministerstvo môže tvrdiť, že do obcí jedného dňa naleje nové eurofondy a agregátne situáciu zlepší, ale chyba argumentu je v ignorovaní distribučného efektu – nikto nevie kedy, komu a aké eurofondová lotéria vynesie zisky.
Zvyšovať fiškálny priestor vlastnými aktivitami obcí nebude ľahké, ale aj toto je cesta, po ktorej treba ísť – týka sa starostlivosti o vlastný majetok, vstupu do verejno-súkromných podnikov a hľadania zdrojov výnosov. Áno, aj obce majú podnikať.
Hovoriť v súčasnosti o potrebe predvídateľného fiškálneho priestoru na rozvojové aktivity pre obce sa teda môže zdať úplne mimo realitu. Zvlášť, keď si samosprávy zvykli, že pred centrálnou vládou musia stáť v predklone. Ale inej cesty niet, ak má mať samospráva zmysel – rovnaký, ako kdekoľvek v demokratickom svete.