Po minulých skúsenostiach s SOP, ANO, SaS, so Sieťou a s duom Za ľudí a Progresívne Slovensko (s už zabudnutým Spolu), by mal byť volič opatrný. Lenže nie je. A tak sa nám tu zas a znovu rozohráva hra o to, že už naozaj potrebujeme zmenu, že niečo už naozaj musí vzniknúť a zaplniť vákuum – inak nám niet pomoci a „posledný nech zhasne svetlo“.
Fatalizmus a hľadanie „spasiteľov“
Hlavným faktorom ovplyvňujúcim rozhodovanie voličov je fatalizmus, ktorý je charakteristickým znakom slovenskej spoločnosti. Tá si ho dlhodobo pestuje s predstavou, že nás (a najlepšie bez nášho pričinenia a obetí) niekto zbaví jarma a vovedie do vysnívanej rajskej budúcnosti. Slovenský volič očakáva, že príde a bojovať za jeho lepšiu budúcnosť bude Sedembolestná, sitnianski rytieri alebo nejaká nová strana. A to sa prenáša do očakávaní z volieb, ktoré opakovane označujeme za skutočne „zlomové“.
Hlavným faktorom ovplyvňujúcim rozhodovanie voličov je fatalizmus, ktorý je charakteristickým znakom slovenskej spoločnosti. Tá si ho dlhodobo pestuje s predstavou, že nás niekto zbaví jarma a vovedie do vysnívanej rajskej budúcnosti.
Aktuálne hru na budúcu (bez)nádej slovenskej straníckej politiky aktívne hrajú „projekt“ Colombova žena Mikuláša Dzurindu (a omnoho ostýchavejšieho Ivana Mikloša), občianski demokrati generála Macka (jeho rozhovor v Pravde bol jeden z tých racionálnejších, ktoré rozoberali budúcnosť straníckeho planktónu) a vo „veľkom“ tiež sieť osobností, ktoré obiehajú okolo Lucie Ďuriš Nicholsonovej. Pokus o akési vzkriesenie SDKÚ 2.0 sa zvyčajne spomína v čase nejakej z kríz. Pripomína nám obdobie reforiem, stability a istoty, späté s Dzurindom a Miklošom. Ostatné prieskumy však naznačujú, že Mikuláš Dzurinda nepožíva dôveru voličov. Ak k tomu pripočítame, že sa v „projekte“ počíta s angažovaním Juraja Šeligu a torza Za ľudí, je jasné, že celé úsilie je odsúdené na neúspech.
Rolu „spasiteľa“ prebrala Lucia Ďuriš Nicholsonová. Chopila sa iniciatívy a v rozhovore pre Hospodárske noviny, okrem insitných analýz komunálnych volieb a kritiky súčasných parlamentných strán, načrtla kontúry svojej predstavy o „zázračnom“ lieku pre chorľavú slovenskú zastupiteľskú demokraciu. Za svoje úsilie si, spolu s ostatnými, síce zaslúži malého „bobríka odvahy“, no to je tak asi všetko, čo by stálo za pochvalu. Pre tých, ktorí nemali času a síl pozrieť si jej interview, niekoľko poznámok o tom, čo nás v najbližšom období na poli „je treba naozaj zmeniť túto krajinu“, čaká.
S istotou vyplniť vákuum
„Ak by takáto strana vznikla s nejakým programom, ktorý už máme zadefinovaný,“ mala by vyplniť vákuum, o ktoré sa nezaujímajú alebo nevedia zaujímať existujúce strany. Tie nie sú z rôznych dôvodov schopné osloviť voliča. Podľa nej: A) Robert Fico nie je sociálny demokrat a mal by si zmeniť heslo na Wikipedii (L.D. Nicholsonová, žijúca v Bruseli, presne vie, ako má vyzerať sociálna demokracia); B) Peter Pellegrini a Hlas sú znôška oportunistov, nemajú jasne ukotvené názory – raz tak a inokedy tak – a „budú mať veľký problém sa vyhrotiť, aby zanechali nejakú pachovú stopu“ a, samozrejme, nie sú sociálnou demokraciou; C) Progresívne Slovensko je vyslovene mestská strana, ktorá nevie osloviť rurálneho voliča a nemá na to ľudí; D) SaS je sociálne a regionálne bezcitná a už sa na míle „vzdialila od tradičných liberálnych hodnôt“.
Človek by si myslel, že Lucia Ďuriš Nicholsonová zakladá bruselsko-vidiecky hybrid sociálnej demokracie, stojacej na odídencoch z SaS. Zvláštne? Bizarné? Všade inde áno, no na Slovensku nie. Stačí predstierať, že za všetkým je srdiečko a zdravý rozum. „My sme sa chceli etablovať akoby ten tím ľudí toho zdravého rozumu, hej, ktorý chce riešiť najmä to, čo nás najviac páli,“ naznačila podstatu ideovo-programového zamerania budúcej strany.
Posledný nech zhasne
V ďalšej časti konštatuje, že v súčasnosti Slovensko charakterizuje neporiadok a voliči sú stranami permanentne zavádzaní. „Ja si myslím, že tu vznikol obrovský dopyt po strane, ktorá bude riešiť, a ktorá bude prinášať riešenia pre reálne problémy tých ľudí,“ definuje svoju pozíciu Ďuriš Nicholsonová. Onoho neporiadku nás má zbaviť ona, spolu s tímom, ktorý tu dosiaľ nebol. Musí to byť ona, pretože iba „okolo mňa sa sieťujú desiatky ľudí“ s príbehmi a už je „unavená z hľadania lídra (spomenula dokonca, že oslovila Mira Šatana),“ a keďže muži dnes nemajú odvahu, je to na nej, aby zabojovala za svoju a našu budúcnosť.
Ona odvahu má. A má ju aj jej tím desiatok ľudí, ktorí „sú inteligentní, vzdelaní, častokrát so zahraničnými skúsenosťami“. Zároveň však defetisticky a pateticky dodáva, že „veľmi veľa tých ľudí má pobalené. Teda majú pocit, že toto je ten posledný výkop, že poďme sa pokúsiť zmeniť túto krajinu. A keď to nevyjde, posledný tu zhasne svetlo.“ A ak sa už toto nepodarí, tak všetci tí úžasní ľudia, vrátane nej, odídu zo Slovenska, ktoré si neváži ich obetu.