Slovenská republika sa zrodila 1. 1. 1969 na základe ústavného zákona o československej federácii, ktorý bol realizáciou štátoprávneho programu SNP po dlhých 24 rokoch. 1. 1. 1993 sa na základe ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky stali SR rovnako ako ČR nezávislými, suverénnymi subjektmi medzinárodného práva.
Slovenská štátnosť nebola zadarmo
Zavádzajú tí, ktorí vravia, že sme štátnosť získali zadarmo, a preto si ju nevážime. Alexander Dubček mohol v prejave pri podpise tohto ústavného zákona 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade konštatovať, že „Slovensko sa stalo republikou“ až po tvrdých politických zápasoch s čechoslovakistickou komunistickou politickou reprezentáciou, ktoré sprevádzali veľké obete. Stačí si spomenúť na vykonštruovaný proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami na začiatku 50. rokov, na odbúravanie slovenských národných orgánov, či na Novotného politiku zbližovania Čechov a Slovákov, ktorá smerovala k asimilácii na báze väčšinového národa v spoločnom štáte, ale aj na ťažký zrod ústavného zákona o federácii.
Ani proces osamostatnenia SR nebol zadarmo. Bol ťažký už preto, že česká politická reprezentácia, ktorá mala v rukách prostredníctvom federálnych inštitúcií viac informácií i kvalifikovaných úradníkov, bola na delenie lepšie pripravená ako tá slovenská. Navyše, Čechom po 1. januári 1993 stačilo na budovách štátnych inštitúcií vymeniť tabule a miesto ČSFR napísať ČR. Slovensko si muselo na zelenej lúke vybudovať piliere svojej štátnosti, akými boli napr. zahraničná služba či národná banka.
ČSFR nezanikla pre slovenských nacionalistov
Takmer všeľudovým mýtom sa stalo, že spoločný štát svojvoľne rozdelili V. Mečiar a V. Klaus a že ČSFR zanikla pre zlých slovenských nacionalistov, pred ktorými sa dobrí českí, maďarskí a slovenskí zástancovia spoločného štátu nedokázali ubrániť. Pravdou však je, že české a slovenské politické reprezentácie, ktoré vzišli z prvých demokratických volieb, sa za dva roky nedokázali dohodnúť na rekonštrukcii federácie na autentickú, ako po nej volal Václav Havel už v novembri 1989. To bol onen zásadný historický zlom.
České a slovenské politické reprezentácie, ktoré vzišli z prvých demokratických volieb, sa za dva roky nedokázali dohodnúť na rekonštrukcii federácie na autentickú, ako po nej volal Václav Havel už v novembri 1989. To bol onen zásadný historický zlom.
VPN upustila od svojho štátoprávneho programu. Volebné programy HZDS a ODS, ktoré drvivo vyhrali voľby v júni 1992, už iba potvrdili, že občania ČR a SR majú zásadne rozdielne názory na podobu spoločného štátu. Veď v Čechách a na Morave bola najsilnejšia túžba po Československu s jednou vládou a parlamentom, druhou bolo spolkové usporiadanie Čechy, Morava, Slovensko, treťou federácia bezo zmeny. Na tom nemohlo nič zmeniť žiadne referendum ani odvolávanie sa na dobové prieskumy, že väčšina občanov si delenie neželá.
Autor monografie Rozdelenie Československa J. Rychlík viackrát povedal, že českí politici stratili o Slovensko záujem. Geopoliticky ho už nepotrebovali. Naopak, zdalo sa im výhodnejšie urobiť zo Slovenska akýsi nárazníkový štát medzi nestabilnou Ukrajinou a Ruskou federáciou. Doteraz si pamätám na môj rozhovor s popredným politikom ODA po voľbách 1992: „Pane předsedo, a vy si myslíte, že když se vám tam ti Ukrajinci nahrnou, my vás půjdem svými vojáky bránit?“ ODS verila, že samostatná ČR, zbavená záťaže Slovenska s jeho krachujúcim ťažkým zbrojárskym priemyslom a stratou trhov RVHP pre jeho ľahký priemysel, rýchlejšie uskutoční ekonomickú transformáciu a ako prvá z Vyšehradskej štvorky sa integruje do EÚ.
V tejto situácii bolo jedným racionálnym riešením zabrániť divokému rozpadu spoločného štátu a čo najzodpovednejšie pripraviť SR na samostatnú štátnu existenciu. To bol základ politiky SDĽ, na čele ktorej som vtedy stál. Vlastenectvo sa muselo spojiť so zodpovednosťou za štát a jeho občanov. Republiku bolo treba zbaviť podozrení, že nadväzuje na vojnový slovenský štát, a tak sme presadili, aby sa deň vypuknutia SNP stal štátnym sviatkom.
Slovenská pravicová politická a kultúrna reprezentácia, ktorá dlho žila v ilúzii, že po voľbách bude môcť ďalej vládnuť s českou pravicou, bola razanciou českých postojov zaskočená a svoju politickú prehru si dodnes racionalizuje sťažnosťami na to, že nebolo referendum. Osamostatnenie SR preto neprijala a spochybňovala ho poukazovaním na slovenský nacionalizmus, odhliadajúc od toho, že delenie bolo sprevádzané aj českým nacionalizmom vyjadreným v hesle „Když se jim nelíbí, ať si jdou“.
Skončiť s výčitkami
Po tridsiatich rokoch vieme, že sa nenaplnili katastrofické scenáre spájané s rozdelením. Napr. signatári výzvy Za spoločný štát napísali: „Vedomí si nenapraviteľných morálnych a ekonomických škôd, ktoré by priniesol rozpad ČSFR…“ V jej závere apelovali na občanov: „Nedovoľte, aby sa zopakoval február 1948.“ Chvalabohu, mýlili sa, aj keď cesta samostatnej SR bolo miestami veľmi hrboľatá. Dnes je však načase prestať sa hádať o to, kto vtedy zaujímal lepšie postoje. Slovenská republika je domovinou nás všetkých. Prekonať jej súčasnú politickú krízu môžeme len spoločne.