Čo vedel už Schumpeter
O inováciách ako hnacej sile ekonomiky začal ako prvý hovoriť rakúsko-americký ekonóm Joseph Schumpeter. Bolo to už v roku 1912, keď pôsobil na univerzite v meste Černovici. Počas Rakúsko-Uhorska bolo veľkým intelektuálnym centrom monarchie. Dnes leží v ukrajinskom regióne Bukovina. Jeho práca, kde hovorí o inováciách – Teória hospodárskeho vývoja – vyšla na Slovensku v roku 1987.
V tomto diele vznikla definícia inovácií ako nových kombinácií. Táto definícia sa využíva aj v súčasných metódach merania tohto ekonomického fenoménu v štatistikách Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD). Inovácia je praktická realizácia nápadov, ktorých výsledkom je zavedenie nových tovarov alebo služieb a s tým súvisiacich činností.
Vo svete existuje asi 60 definícií pojmu inovácie. Spoločné majú to, že inovácia je viacstupňový proces, ktorým organizácie premieňajú nápady na nové, resp. vylepšené produkty, služby alebo procesy, aby napredovali, súťažili a úspešne sa odlíšili na svojom trhu.
Inovácia môže vzniknúť na základe základného výskumu. Ten sa dá robiť najmä vďaka verejným peniazom, teda štátnemu rozpočtu. Robia to všetky krajiny vo svete. Základný výskum financujú aj súkromné podniky, ktoré si uvedomujú jeho význam.
Dôležitou etapou je aplikovaný výskum, v rámci ktorého vznikajú vzory použiteľné na trhu. Inovácia je len vtedy inováciou, keď sa výsledky výskumov uplatnia na reálnom trhu. To funguje len vtedy, keď novinka prinesie podniku vyššiu pridanú hodnotu, presnejšie zisk v porovnaní so starým výrobkom alebo službou.
Na chvoste
Ako som kedysi zistil v rozhovore s profesorom Vladimírom Čopom, slovenskí autori inovácií majú na trhu dve šance. Prvou je vymyslieť niečo nové pre podniky doma alebo v zahraničí. Druhou je založiť podnik, ktorý bude významný pre svetový trh.
Slovenská republika sa v indexe inovácií, ktorý hodnotí 132 ekonomík, umiestnila na 46. mieste. Pre porovnanie, za Slovenskou republikou nasleduje Ruská federácia.
V roku 2012 bolo Slovensko v skóre Globálneho indexu inovácií na 40. mieste celkového rebríčka. Z hľadiska inovácií nás predbehli (v zátvorke uvádzame poradie v indexe): Estónsko (18), Česká republika (30), Slovinsko (33), Maďarsko (34), Bulharsko (35), Poľsko (38), Litva (39). Globálny index inovácií zostavuje neziskovka Európsky inštitút pre obchodnú správu (INSEAD).
Nehovoriac o tom, že Slovenská republika klesla aj v indexe European Innovation Scoreboard. Ten poskytuje porovnávaciu analýzu výkonnosti inovácií v krajinách EÚ, iných európskych krajinách a u regionálnych susedov. Pomáha krajinám posúdiť relatívne silné a slabé stránky ich národných inovačných systémov a identifikovať výzvy, ktoré musia riešiť.
Maďarsko, Chorvátsko, Slovensko, Poľsko, Lotyšsko, Bulharsko a Rumunsko sú tzv. „novými inovátormi“. Kedysi bolo Slovensko v kategórii miernych inovátorov. Nič sa nedá robiť, „úspešne“ klesáme.
Na Slovensku pritom existujú verejné peniaze, ktorými sa financoval základný, ale aj aplikovaný výskum. Sú na to učené fondy. V minulosti sa z nich financovala napr. kúpa súkromnej rozhlasovej stanice. To však nie je žiadna inovácia. A tak sa stáva, že politici vybavia verejné peniaze nie na financovanie inovácií, ale na financovanie obchodných aktivít svojich priateľov.
Netreba hľadať yetiho, ale využiť existujúce poznatky. Teória a prax inovácií nie je nič nové. Vzory máme v USA a v iných vyspelých krajinách.
Presadením inovácií sa zaoberajú nové podniky. Jedným z nich je projekt lietajúceho automobilu. Ak niekto nevidel yetiho, tak by sa mal zaoberať jednoduchou otázkou: máme priemyselný vzor, ale kto ho premení na obchod, teda na sériovú výrobu? Alebo to bude len o tom, že verejné peniaze vyletia do vzduchu?
Výstupom z financovania inovácií štátom je niekoľko modelov. Štát dal peniaze. Priemyselný vzor je úspešný. Podstatou prvého modelu je to, že autori a manažéri inovácie sa postarajú o to, ako ho predať na trhu, a preto štátu zaplatia úvery z peňazí, ktoré dostanú od nových investorov. Podstatou druhého modelu je to, že úvery budú prevedené na majetkovú účasť štátu a ten to predá novému investorovi.
Obidva modely sa môžu uplatňovať aj v kombinovanej podobe. Ich cieľom by malo byť to, aby sa verejné peniaze nevyhadzovali do vzduchu.
Metódy oceňovania či riadenia inovácií existujú. Stačí si občas niečo prečítať. Líder vo filozofii techniky Emil Duda považoval už v roku 1974 v monografii Vedecko-technická revolúcia za podmienku inovácií celoživotné vzdelávanie. Z toho vyplýva, že netreba hľadať yetiho, ale využiť existujúce poznatky. Teória a prax inovácií nie je nič nové. Vzory máme v USA a v iných vyspelých krajinách.