Podobný názor ako prezident Klaus vyslovil aj slovenský premiér Robert Fico.
Základná otázka znie: Dotýkajú sa výhrady Václava Klausa voči Lisabonskej zmluve aj Slovenska? Áno, lebo dekréty prezidenta Beneša a nariadenia Slovenskej národnej rady z konca druhej svetovej vojny a po nej boli analogické a vychádzali z rovnakých princípov, ako usporiadať povojnové pomery, ktoré určovali víťazné veľmoci, čo vyjadrili na konferencii v Postupimi na začiatku augusta 1945. Tu sa rozhodlo o odsune Nemcov z Československa.
Čo sa týka Maďarov, SNR prijala v septembri 1945 uznesenie o výmene slovenského obyvateľstva z Maďarska a maďarského zo Slovenska, čo konkretizovala recipročná Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva z februára 1946. Nevzťahovala sa však na tých Maďarov, na ktorých sa vzťahovalo nariadenie SNR č. 33 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov alebo na tých, ktorí sa usadili na južnom Slovensku po Viedenskej arbitráži (a okupácii južného Slovenska Maďarskom). Navyše podľa dekrétu č. 88 bolo vyše 44-tisíc občanov maďarskej národnosti násilne odsunutých na práce do Čiech (vrátili sa s náhradou majetku v roku 1949). Čo sa týka poľnohospodárskeho majetku, Nemci a Maďari sa dostali do rovnakého postavenia, keď Predsedníctvo SNR nariadením č. 64 z roku 1946 v rámci prvej etapy pozemkovej reformy novelizovalo nariadenie z februára 1945 o konfiškácii pôdy a poľnohospodárskeho majetku „zradcov slovenského národa“ Nemcov a osôb maďarskej národnosti, ktorí pred Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 nemali československé štátne občianstvo alebo vlastnili viac ako 50 ha pôdy (vynímajúc antifašistov).
Nemecko a Maďarsko boli porazené vo vojne a tzv. Benešove dekréty vznikali v mimoriadnej situácii. Podobne ako Československo postupovali ďalšie okupované krajiny (Poľsko, Francúzsko, Holandsko, Nórsko). Rozhodovanie o nich je – zatiaľ – úplne v kompetencii Česka a Slovenska.
Pri vstupe Česka a Slovenska do EÚ nevyvstal problém tzv. Benešových dekrétov. Sporné prípady sa často riešili zákonmi o súdnych a mimosúdnych rehabilitáciách z rokov 1990 a 1991, ktoré sa stali súčasťou nového demokratického poriadku na Slovensku a v Česku. Osobitne treba spomenúť Listinu základných práv a slobôd, ktorú prijala ČSFR v roku 1991 a ktorá pre nás stanovila uznanie a dodržiavanie medzinárodného práva.
Na snahy o revíziu dekrétov a nariadení reagoval Ústavný súd Českej republiky v roku 1995. Uviedol, že: „Exilové zákonodarstvo, ako i bezprostredne povojnové zákonodarstvo oslobodeného československého štátu predstavuje vo svojej podstate dnes už uzavretý okruh problémov a otázok úzko súvisiacich s vojnovými udalosťami a hospodárskou obnovou krajiny.“ Na podmienky Slovenska mal v tejto súvislosti význam tzv. Štrbský protokol o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázok, ktorý podpísali zástupcovia vlád Maďarska a Československa v júli 1949. Protokol obsahoval ustanovenie, že „všetky práva, pohľadávky a nároky“ oboch strán sú vyrovnané, a teda nulitné. Protokol sa opieral aj o mierovú zmluvu spojencov s Maďarskom z februára 1947 z Paríža, ktorá priamo reagovala na dôsledky Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže z roku 1938. Parížska dohoda sa týkala aj reparácií Nemecka pre Československo. Doteraz platnosť tejto dohody, ako ani iných dohôd a zmlúv, nikto nezrušil.
Zmluvy medzi Nemeckom a Československom z rokov 1973 a 1992 vychádzali z medzinárodného práva a fakticky prispeli k potlačeniu pokusov o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny a prezidentských dekrétov a nariadení SNR, ktoré sa vzťahovali na majetkové záležitosti v Česku a na Slovensku.
Napriek tomu „dekréty“ stále otvárajú niektoré nemecké, rakúske a maďarské kruhy. Zdá sa teda, že netreba podceňovať význam platnosti tzv. Benešových dekrétov a nariadení SNR pre súčasnosť, pre dodržanie historickej kontinuity. A to sa vzťahuje tiež na prípadné záruky EÚ k Lisabonskej zmluve, ktoré požaduje prezident Klaus.