Ukrajina zatiaľ stále zvláda, hoci za cenu veľkých obetí, úspešne vzdorovať agresii, pričom agresorovi sa ani za celý rok nepodarilo udržať čo i len jedno oblastné centrum, pravda, ak nerátame Krym, Doneck a Luhansk, ktoré kontroluje od roku 2014. Rovnako však nič neveští, že by sa Putinov režim mohol v najbližšom čase zrútiť, počiatočné kritické hlasy proti vojne sa štátnej moci podarilo efektívne umlčať a na obzore zatiaľ nevidno žiadneho lídra, ktorý by mohol nahradiť starnúceho prezidenta Vladimira Putina.
Rusko stále stelesňuje odpor voči sile spájanej s koloniálnou históriou. Je to paradoxné, pretože Rusko, aj s ohľadom na výročný prejav Putina, v skutočnosti vedie proti Ukrajine koloniálnu vojnu, keď popiera legitimitu jej existencie ako samostatného štátu s vlastným jazykom, cirkvou i zahraničnou politikou.
Medzinárodná izolácia Ruska nefunguje úspešne, azda aj v dôsledku politiky Západu, ktorú v iných častiach sveta mohli neraz oprávnene vnímať ako arogantnú, Rusko stále stelesňuje odpor voči sile spájanej s koloniálnou históriou. Je to paradoxné, pretože Rusko, aj s ohľadom na výročný prejav Putina, v skutočnosti vedie proti Ukrajine koloniálnu vojnu, keď popiera legitimitu jej existencie ako samostatného štátu s vlastným jazykom, cirkvou i zahraničnou politikou. Správy z posledných týždňov nasvedčujú, že ani blokáda Ruska avizovaná západnými firmami v skutočnosti nefunguje tak úspešne, ako bola na počiatku vojny prezentovaná v ich vlastných vyhláseniach. To všetko nasvedčuje, že vojna bude trvať ešte veľmi dlho.
Vojna však mení nielen Rusko a Ukrajinu, ale mení aj Európu vrátane Slovenska. Ak dnes európske štáty nemajú pochybnosti, že Ukrajina je súčasťou Európy, rozkol medzi Západom a Ruskom sa stáva dlhodobým a je vysoko pravdepodobné, že sa to nezmení ani po Putinovom odchode. Dokonca aj po prípadnom skončení bojových akcií mentálna bariéra bude pretrvávať dlhé desaťročia.
Hoci Európa zoči-voči nečakanej výzve dokázala, takisto pre mnohých nečakane, reagovať jednotne a intenzívne hľadá cesty, ako zvýšiť svoju obranyschopnosť nielen z vojenského hľadiska, slovenská spoločnosť prežíva taký hlboký rozkol, aký nezažila azda od čias mečiarizmu. Jeho závažnosť je umocnená práve tým, že plnohodnotná vojna sa odohráva v našom bezprostrednom susedstve a nikto sa nemôže tváriť, že vojnových utečencov nevidel. Vojna sa tak stáva bezprostrednou súčasťou nášho života nielen z médií, ale aj preto, lebo sa s jej obeťami, ktoré stratili svoj domov, stretávame bezprostredne v našom susedstve, na ulici, v obchodoch či v práci.
Hoci prvotný šok do veľkej miery slovenskú spoločnosť zjednotil, čoskoro sa aj otázka postoja k vojne začala inštrumentalizovať v koalično-opozičnom súperení. Pritom je len málo štátov, kde táto otázka tak výrazne rozdelila spoločnosť na stúpencov Ruska a Ukrajiny. Zodpovednosť v tomto prípade však pripadá vo väčšej časti na vládu, ktorá pred vypuknutím vojny i po ňom vystupovala nekompetentne a mimoriadne arogantne nielen voči opozícii, ale aj voči celým segmentom spoločnosti (zamestnanci, odborári, kritici opatrení proti pandémii COVID-19 a v podstate akíkoľvek kritici akýchkoľvek vládnych opatrení), že nedokázala o legitimite svojej politiky presvedčiť verejnosť počas pandémie aj neskôr, keď pred rokom prepukla ešte vážnejšia globálna kríza. Spoločnosť stratila schopnosť diskusie. Takáto polarizácia sa dá ako-tak zvládnuť v pokojných časoch, nie však v podmienkach, ktoré si vyžadujú konsenzus týkajúci sa základných hodnôt a priorít smerovania spoločnosti.
Rusko-ukrajinská vojna nielenže ničí politické spojenectvá a deformuje priateľské, kolegiálne i rodinné vzťahy, ale nastolila aj reinterpretáciu tém, ktoré boli dlhodobo predmetom širokého spoločenského konsenzu. Dnes sme rozdelení v tom, ako sa pozerať na koniec druhej svetovej vojny, ale aj na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a následnú viac než dve desaťročia trvajúcu sovietsku okupáciu, hoci medzi nami žije čoraz menej ľudí, ktorí si tieto udalosti pamätajú, resp. mohli byť ich aktívnymi účastníkmi. Prejavilo sa to v situácii, keď si lídri Smeru-SD osvojili v snahe zlepšiť obraz Ruska v slovenskej verejnosti nezmysel, že o invázii rozhodla údajná „ukrajinská väčšina“ v moskovskom politbyre, prípadne údajný Ukrajinec Brežnev, ktorý sa väčšinu svojho života identifikoval ako Rus. Zdanlivo ide o drobnosť, postoj k sovietskej invázii je však jedným z kľúčových atribútov sebaidentifikácie súčasnej Slovenskej republiky.
Hoci zostáva malá nádej, že sa vojna v susedstve nepretvorí na dlhodobý konflikt podobný izraelsko-palestínskemu, dnes nikto nevie povedať, ako bude vyzerať Európa po jej skončení. Rovnako však asi nikto nemá recept, ako sa zacelí rozkol, ktorý v súčasnosti prebieha v slovenskej spoločnosti a ktorý už, ako naposledy napríklad v Poltári, nadobúda aj násilné dimenzie.