Včera uplynulo 120 rokov od narodenia Imricha Karvaša, pedagóga, vedca a národohospodára, vysokopostaveného riadiaceho hospodárskeho pracovníka, krátko ministra čsl. vlády, prvého guvernéra Národnej banky Slovenska, ako som už naznačila spoluorganizátora SNP, väzňa odsúdeného nemeckým fašistickým režimom na trest smrti a napokon dvojnásobného väzňa minulého režimu. V pazúroch gestapa je podtitul jeho knihy Moje pamäti, zamerané iba na toto obdobie jeho života, knižka Môj otec Imrich Karvaš od syna Milana Karvaša pokrýva – i keď stručne – jeho celý život a dielo. V obidvoch, ktoré som dostala darom, je vzácne venovanie od detí profesora Karvaša.
Prečo sa nevieme poučiť?
Profesor Karvaš zomrel v roku 1981. Zazlievam profesorom vtedajšej Vysokej školy ekonomickej, ktorej som absolventkou, že ani v dobe politického odmäku nám o ňom nehovorili. Aspoň v roku 1968 po jeho rehabilitácii ho mohli pozvať prednášať či aspoň stretnúť sa so študentmi VŠE, o založenie ktorej sa tiež zaslúžil. Nepochybujem, že by sa aula vysokej školy zaplnila rovnako, ako keď v nej prednášal absolvent VŠE Anton Hykisch, ktorý mal tiež ideologické nezhody s režimom.
Ktovie, či by sa nám viacerým neskôr, keď sa pripravoval scenár transformácie centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú, nedarilo lepšie argumentovať, že trh nevyrieši všetko, že koncepcia minimálneho štátu sa v praxi neosvedčila, že téza o tom, že štát je za každých okolností zlý hospodár a podobne, sú iba ideologické floskuly. V dobe covidovej, v dobe kríz, aj tej aktuálnej, sa napokon aj tí najzarytejší advokáti ekonomického liberalizmu dožadovali štátnej pomoci.
Karvaš definoval povinnosť štátu usilovať o dosiahnutie “ústredného cieľa“, ktorým je podľa neho všeobecný hospodársky a sociálny blahobyt celku. Naopak, dôsledky tohto vládnutia a jeho predlžovanie toto dosahovanie „ústredného cieľa“ štátu oddialia o roky.
Karvaš obhajoval taký štát, ktorý presadzuje záujem celku, záujem národa, a nie parciálne záujmy. Ak sa strany vládnej koalície zdráhajú súhlasiť so skorším termínom predčasných volieb, je evidentné, že nesledujú záujem štátu. Poslanci bývalej vládnej koalície chcú mať ešte zaplatené prázdniny, lídri bývalých vládnych strán a niektoré vznikajúce politické projekty sa nazdávajú, že tri mesiace im zdvihnú preferencie a Igor Matovič potrebuje ešte tri mesiace na pozatváranie „politickej mafie“. Vonkoncom nikomu z nich nezáleží na tom, aký štát mal na mysli Karvaš, ako definoval povinnosť štátu usilovať o dosiahnutie "ústredného cieľa“, ktorým je podľa neho všeobecný hospodársky a sociálny blahobyt celku. Naopak, dôsledky tohto vládnutia a jeho predlžovanie toto dosahovanie „ústredného cieľa“ štátu oddialia o roky.
Karvaš socialista?
Sme svedkami toho, ako dve politické strany, ktoré sa označujú za sociálno-demokratické podrobujú – nepochybne oprávnene – kritike vlády od Matovičovej cez Hegerovu až po odvolanú Hegerovu vládu. Čo by však robili, keby sa stali vládnymi stranami, sa nedozvedáme. To isté platí aj o nových projektoch. Mikuláš Dzurinda hovorí o „hĺbkových reformách“, ale o čo skutočne ide, nevie asi ani on sám. Na čo, okrem pokračujúceho boja s korupciou, chce nalákať voličov I. Matovič?
Karvaš sa údajne za socialistu označil sám. Isté je, že jeho presvedčením bolo, že štát sa má zasadzovať za hospodárske a sociálne zrovnoprávnenie ľudí. Sociálnodemokratické strany na Slovensku mnohé z jeho návrhov presadzujú (minimálnu mzdu, rodinné prídavky, ochranu odborov a kolektívnych zmlúv, zdokonaľovanie sociálneho poistenia), iné vôbec či iba čiastočne (napríklad vysokú progresivitu v zdanení, podporu verejných služieb či podporovanie družstevníctva).
Pre európskych socialistov sa ochrana životného prostredia a klímy konečne dostala do popredia. U nás je Zelená zmluva ďalším dôvodom na kritiku Bruselu. Karvaš krátko po vojne, keď sa o klimatických zmenách ešte nehovorilo, napísal: „Treba dúfať, že nie je ďaleko doba, keď i energetická sila slnečného žiarenia bude plne postavená do služieb človeka a ďalej, že človek sa vynasnaží vymaniť a podmaní si aj ďalšie prírodné energie.“ Keby sme sa na to odhodlali skôr, nemusela by dnešná energetická kríza na nás dopadať tak tvrdo.
Karvaš oproti dnešnému vyhranenému individualizmu staval záujem celku: „…podľa nášho názoru, záujem celku vždy predchádza záujmu jednotlivca.“ Ale dodal: „Prijatie tohto stanoviska však neznamená úplné popieranie jednotlivca…“ Jednotlivca však hodnotil inak, ako je dnes vžité: „Hodnota jednotlivca z hľadiska spoločnosti je určená mierou, v akej prispieva nie k vlastnému, ale všeobecnému blahobytu celku.“ Dnes to zaznieva ako citát z Alice v krajine zázrakov.