Práve naopak, erupcii islandského vulkánu s nevysloviteľným názvom Eyjafjallajökull vďačí Európa za čisté nebo. Európanom sa totiž naskytla neopakovateľná možnosť vidieť oblohu bez všadeprítomných bielych čiar svedčiacich o neúnavnej leteckej premávke.
Pravdaže, tu sa príjemné dôsledky erupcie končia. Zastavená letecká doprava spôsobuje komplikácie ľuďom cestujúcim za prácou či na dovolenky, ale aj politikom (napr. predstavitelia štátov, ktorí nemohli priletieť do Poľska na pohreb prezidenta Kaczyńského a ďalších obetí leteckej katastrofy). Nevyčísliteľné sú ekonomické dosahy na leteckú dopravu, ktoré presiahli škody spôsobené teroristickými útokmi 11. septembra 2001. A ich rozsah podľa odhadov denne narastá o približne 150 miliónov eur.
Ďalšou otázkou je, aký môže mať udalosť dosah na procesy v ovzduší. Sopečné erupcie môžu mať nepriamy vplyv na oslabovanie ozónovej vrstvy, čo v roku 1991 potvrdili výbuchy vulkánov Pinatubo na Filipínach a Mount Hudson v Čile. Krátko nato vedci zaznamenali 15– až 20-percentný úbytok vtedy už beztak redukovanej ozónovej vrstvy vo vyšších zemepisných šírkach a dokonca až 50-percentný nad Antarktídou. Častice, ktoré sa dostanú do stratosféry, pôsobia ako katalyzátory pri rozklade ozónu freónmi (zlúčeninami chlóru a brómu pochádzajúcimi z ľudskej činnosti).
Vulkanické erupcie mierne zosilňujú globálne otepľovanie, pretože sa vďaka nim zvyšuje obsah oxidu uhličitého v atmosfére. Na druhej strane príspevok ľudskej činnosti (spaľovanie fosílnych palív) je v tomto smere oveľa vyšší – podľa niektorých odhadov až 150-násobný v porovnaní so sopečnými emisiami za posledné obdobie.
Oveľa významnejšie výbuchy sopiek posilňujú „zahmlievací efekt“, ktorý, naopak, prispieva k znižovaniu priemernej teploty, pretože čiastočky rozptýlené v ovzduší odrážajú slnečné žiarenie. Predpokladá sa napríklad, že výbuch sopky na Svätej Helene v roku 1980 prispel k zníženiu celosvetovej priemernej teploty o desatinu stupňa. Na mieru tohto efektu má rozhodujúci vplyv najmä množstvo oxidov síry, ktoré sopka vychrlí do ovzdušia.
V dávnejšej minulosti mal na okolitý svet priam desivý účinok výbuch islandskej sopky Laki, ktorá bola aktívna celých osem mesiacov – až do februára 1784. Na východe USA spôsobila v tú zimu priemernú teplotu nižšiu o 4,8 stupňa v porovnaní s 225-ročným priemerom. Ochladenie a z toho plynúcu neúrodu či hladomor vyvolala erupcia v Európe, ale aj v Japonsku, Indii či Egypte.
Hoci je na odhadovanie vplyvov erupcie na Islande privčas, jedno je isté: človek sa síce automaticky spolieha na ochranu a komfort, ktoré mu poskytuje civilizácia, no v skutočnosti je oveľa zraniteľnejší voči vplyvom prírody a prírodných živlov, ako si dokáže pripustiť. Po druhé – ak môže takúto spúšť narobiť výbuch sopky, nie je dôvod pochybovať, že „niečo“ s atmosférou – aj s jej užívateľmi – musí urobiť spálenie fosílnych palív, ktoré sa milióny rokov ukladali v hlbinách zeme. Alebo človek naivne verí, že odpoveď prírody v tomto prípade nepremôže civilizačný ochranný obal?