Napriek tomu v nedeľu došlo k zásadnému zlomu. Stalo sa niečo ešte pred pár týždňami nemysliteľné. Európska centrálna banka súhlasila, že bude nakupovať štátne i súkromné dlhopisy na sekundárnom trhu. Cieľom je údajne obísť „dysfunkčné“ európske trhy. Pritom – paradoxne – tieto údajne nefungujúce trhy práve začali fungovať, keď si po rokoch naivného optimizmu uvedomili, že Grécko je bankrotový štát a ďalšie krajiny eurozóny sú na rade.
Intervenčné nákupy majú za úlohu vytvoriť prostredie, kde ceny gréckych, portugalských a španielskych dlhopisov vzrastú späť k svojim nominálnym hodnotám. Tým sa vytvorí ochranná atmosféra umelo zníženého rizika. ECB chce, aby si investori pomysleli: „Aha, keď kúpim grécke dlhopisy, najhoršie, čo sa môže stať, je, že ich odpredám ECB. Nemôžem stratiť!“
Trh bude teda pokrivený v tom zmysle, že štáty ako Grécko, Portugalsko alebo Španielsko budú vnímané ako bezrizikové, čo uľahčí ďalšie tlačenie dlhu pred sebou.
V krátkom období môže intervencia ECB poskytnúť podstatnú úľavu trhom, čo je, samozrejme, zámerom. V dlhšom období môžu aktivity centrálnej banky priniesť omnoho závažnejšie následky. Keď centrálna banka nakupuje dlhopisy, znamená to, že za ne platí virtuálnymi peniazmi. Tieto peniaze sú vytvorené stlačením niekoľkých klávesov a nie sú kryté nárastom ekonomickej produktivity. Je jasné, že tieto peniaze by vo väčšom meradle dlhodobo spôsobili infláciu. Preto tiež až donedávna išlo o tabu!
Vo svetle hrozby zrútenia európskeho finančného systému je však tabu prelomené. Jednotlivé centrálne banky krajín eurozóny začali s nákupom štátnych dlhopisov už v pondelok, hneď po konferencii. Prezident ECB Jean-Claude Trichet pritom poprel, že by jeho inštitúcia podľahla politickému tlaku, keď súhlasila s nákupom dlhopisov. Ak je to pravda, je to veľmi varovné znamenie. Znamená to, že ECB sa dobrovoľne stala nástrojom rozpočtovej politiky. To neznamená nič menšie ako stratu toľko zdôrazňovanej nezávislosti.
Teraz začala ECB nakupovať dlhopisy na sekundárnom trhu. Môže nasledovať prelomenie posledného tabu, ktorým je priamy nákup dlhopisov od ministerstva financií. Tento mechanizmus je účinným nástrojom tzv. monetizácie dlhu. Tento termín stojí za zapamätanie, asi sa s ním budeme stretávať častejšie. Monetizácia dlhu znamená jeho rozpustenie inflačnými peniazmi. V krajnom prípade môže viesť k hyperinflácii, ako sa to stalo v Nemecku začiatkom 20. rokov uplynulého storočia. Veď práve Axel Weber, nemecký člen rady guvernérov ECB, bol proti intervenčným nákupom.
V súčasnej Európe hyperinflácia nehrozí. Niektorí proeurópski ekonómovia, napríklad Paul de Grauwe z belgického Leuvenu, však už začali vychvaľovať prednosti zvýšenia inflácie. Opatrne sa hovorí o tom, že inflácia okolo štyroch, možno piatich percent vlastne ekonomike prospieva. (Samozrejme, prospieva vládam, ktorých dlhy reálne rozpúšťa.)
Faktom zostáva, že žiadny záchranný balík, žiadna akcia centrálnej banky nenaučia európske vlády hospodáriť. Žiadna politická akcia takisto neurobí z eurozóny niečo, čím nie je: optimálnu menovú oblasť. Nemožno politicky riešiť divergenciu v raste, bilanciách zahraničného obchodu a v inflácii.
Z hľadiska investora európske finančné manévre prospejú akciám, majetkovým investíciám všeobecne a rizikovým dlhopisom. Naopak, poškodia euro. To si trhy nakoniec uvedomili hneď v prvý deň. Trhy nie sú dokonalé, ale čo znamená monetizácia štátneho dlhu, vedia veľmi dobre.