Keďže Čína zatiaľ zbrojí desaťkrát menej ako USA (viac takýchto cvičení blízko jej hraníc a proces sa zrýchli), môže akurát tak hromžiť, prípadne sa začne nejaká obchodná vojna. Peking prehráva aj na diplomatickom poli, keď z jeho susedov s Američanmi nekoketujú, samozrejme s výnimkou Pchjongjangu, už len totalitné režimy v Barme a Butáne. Už aj pastierske Mongolsko začína vojenskú spoluprácu s Washingtonom. Takže vojensko-diplomatická prevaha Američanov je v Pacifiku jasná, v podstate nastáva plynulá výmena amerických kontinentálnych priorít z Latinskej Ameriky (s výnimkou Kolumbie tam vládne „nevďak“) do Ázie.
Ak konflikt v Afganistane znamenal rozvrátenie troch štátov, okrem samotného Afganistanu aj Pakistanu a Kirgizska, tak kolaps Severnej Kórey môže mať oveľa väčšie dôsledky. Nejde len o jadrové zbrane, o ktoré sa, v prípade búrlivého prevratu á la Rumunsko budú hrýzť vojenské elity, ale o to, že exodus utečencov by znamenal státisíce imigrantov v Rusku a milióny v Číne. A Čína už má beztak veľkú kórejskú menšinu, ktorej sebavedomie by len vzrástlo, čo kapitalistickí komunisti po zážitku s Ujgurmi naozaj nepotrebujú. Nie pre nejakú zvrátenú ideológiu, ale pre strach z nestability Čína podporuje Pchjongjang. Spolu s Japoncami sa bojí aj potenciálneho zjednotenia polostrova. Tokio nepotrebuje ďalšieho veľkého konkurenta na ekonomickom poli presne ako komunisti nepotrebujú za rohom veľkú demokraciu s americkými základňami.
Z toho, čo sa v najdespotickejšom režime našej doby deje, však vyplýva všetko, len nie stabilita. V armáde odstraňujú skupiny vysokých dôstojníkov, čo nahráva teórii, že sa chystal puč. Vyššie postavení utečenci hlásia, že autor menovej reformy bol popravený, a hoci na to chýbajú dôkazy, jeho ústup z pozícií, ako aj rezignácia premiéra len reflektujú otrasné podmienky v krajine. Okrem Číny už hladujúcich Severokórejčanov zásobovať nikto nechce a pri tej biede bledne aj autorita starnúceho Kim Čong-ila. Podmienky viac ako ideálne na štátny prevrat. Okrem toho si krajina sama podrazila vyjednávacie pozície so Spojenými štátmi, keď rezolútne odmietla vzdať sa jadrových zbraní, pričom je jasné, že o nič iné nositeľ Nobelovej ceny mieru hrať nebude. Tu sa aj črtajú možné vysvetlenia nepremysleného útoku na loď Chenoan. V úsilí obnoviť svoju autoritu a morálku v zúfalej krajine mohol tento prvý akt agresie voči južnému susedovi od roku 1994 nariadiť samotný Kim. Ak však príkaz prišiel od jeho najmladšieho syna, ktorý má prevziať moc, môže to byť len začiatok agresívnejšej politiky Severu. Budúci vládca vie, že jeho legitimita vládnuť je spochybnená a revolučnú auru deda či otca nikdy nedosiahne. V takých prípadoch treba, ešte k tomu ak krajina trpí, upriamiť pozornosť na niečo iné, napríklad na južného suseda.
Juhokórejská rozviedka už varuje pred hrozbou teroristických útokov Severu na jej území a ak sa týmto apokalyptickým smerom Kimovi následníci skutočne vydajú, tak prevrat u svojho spojenca by mala riadiť samotná Čína. Kvôli sebe samej.