Ak by tu v USA napadlo nejakému senátorovi získať peniaze pre svoju stranu podojením štátu – teda kúpiť si dom a nechať si vyplácať za prenájom kancelárií, kde sedí – dotyčný by v ďalších voľbách už nemusel ani kandidovať. A je absolútne vylúčené, že by to spravilo viacero senátorov či dokonca celá politická strana. Toľko politických samovrahov v USA niet.
Pri výrokoch prirovnávajúc slovenské zdravotníctvo k banketovej hostine so švédskymi stolmi (kto bol raz v slovenskej nemocnici, neuverí) mi zas napadá, ako sa znižujú náklady na zdravotníctvo v USA. Základom je prevencia založená na dotovaní akýchkoľvek aktivít zlepšujúcich zdravotný stav občana. Nie, tu na školách nie je kampaň vysvetľujúca škodlivý vplyv tangáčov či antikoncepcie – štát tu však namiesto toho v parkoch vybudoval tenisové kurty, futbalové a bejzbalové ihriská, na mnohých miestach dokonca s umelým osvetlením. Ak by ste – tak ako ja prvý týždeň po príchode do USA – hľadali pokladníka, aby ste si za používanie toho tenisového dvorca večer zaplatili, miestni by vás považovali za blázna. Je to tu zadarmo. Štát vie, že pohyb je najlepšou prevenciou, a tak ho dotuje. V konečnom dôsledku ušetrí na dotovaní zdravotníctva.
Keď k tomu pripočítam národné múzeá a verejné knižnice zadarmo či teraz v lete bezplatné amfiteátrové kino – to všetko aj v mene znižovania kriminality mládeže – napadá mi, že nemá zmysel porovnávať jednotlivosti a že to bude asi o celkovom filozofickom a hodnotovom rozdiele. O zadefinovaní vzťahu medzi My a Oni.
Na Slovensku politici rozmýšľajú ihneď po nástupe k moci, ako zabezpečiť seba, prípadne svoju politickú stranu a potom tieto peniaze chcú ušetriť na ľuďoch – rušením rodičovských príspevkov, zavádzaním odvodových bonusov či zdanením nezdaniteľných položiek. Najprv My, potom – ak vôbec – oni.
Ani tu v USA sa o politikov netreba báť, že by umreli v chudobe – ale predtým než vymyslia nejaký tunel pre seba, postarajú sa o voliča. Nepovažujú ho totiž – na rozdiel od Slovenska – za toaletný papier na jedno použitie, ale za celoživotnú investíciu, o ktorú sa treba starať. Najprv Oni, aby sme potom mohli aj my…
Možno by bolo naozaj dobré, keby sa každý, kto nemá viac ako 400 eur na mesiac, zo Slovenska vysťahoval. Ale iba dočasne – aby zistil, ako sa v zahraničí musia politici správať k svojim voličom. Azda by po návrate na Slovensko títo ľudia konečne vysťahovali svojich politikov. Najprv My, ale potom oni…A navždy.