Mnohí náhodne, ale mnohí aj cielene strávili celú večnosť skúšaním, testovaním a počúvaním o niečom, čo sa naozaj vymyslelo na Slovensku. Mnohé z tých vecí, ktoré tam boli, sa pokojne môžu zaradiť do svetovej triedy výdobytkov vedy, a treba povedať, že nie všetky sú ukázateľné a vysvetliteľné za kvázi trhovým stánkom, preto tam ani nemohli všetky byť.
Na Slovensku je teda veľký potenciál na kvalitnú vedu a výskum a veľká časť z tohto potenciálu sa realizuje aj napriek laxnosti štátnych politík. Nie že by sa nič nerobilo, nie že by sa peniaze nemíňali, ale celé je to akoby robené nasilu. Asi netreba pripomínať, že vo všetkých rebríčkoch, ktoré merajú výkonnosť vedy, najmä jej prienik do reálneho sveta, teda patenty a iné inovačné parametre, sa Slovensko nachádza tam, kde krajiny, ktorých meno sa spája s nie veľmi príjemnými konotáciami. Krajiny, ktoré, žijú z poľnohospodárstva, ťažkého priemyslu či turizmu.
Okrem cestovného ruchu to nie sú naše strategické priority, tak potom prečo máme podobné parametre? Skrátka preto, že vyššie výdavky do vedy a výskumu sú pre politikov až na pár výnimiek povinný, nepríjemný, podľa nich nerealistický, nedosiahnuteľný údaj. Radia ho medzi ďalšie smiešne kategórie, ako sú klimatické zmeny či viac žien v politike, teda výmysly Západu, ktorý si už od dobroty nevie čo vymyslieť. Konzervatívne prúdy, sprava či zľava, priorizujú iné veci a neuvedomujú si udržateľnosť ako základný spôsob zodpovedného vládnutia. Ekonomická, ekologická, sociálna a inovačná udržateľnosť by mali byť metódou, a nie len jednou z priorít, ktorých, ako sme už na Slovensku zvyknutí, máme takpovediac „na mraky“.
Asi nepomôže nič, len osvietená osoba, ktorá túto agendu konečne chytí do rúk, bude mať ťah a politickú váhu a oddelí priority od prioritiek a začne sa konečne zaoberať otázkami, čo ďalej. Počul som stovky výhrad na Víziu, ktorú zverejnila SAV na objednávku vlády, zaujíma ma však, kto pracuje na inej, lepšej a takej, ktorá presvedčí politikov a elity viac.
Zatiaľ budú slovenskí vedci venovať polovicu svojho času písaniu výkazov, strachovaniu sa o vlastnú existenciu a riešiť dilemu, či ísť do zahraničia alebo nie. A tak tých najlepších, ktorí sú tu, často zo zotrvačnosti alebo len pre vieru, že sa niečo zmení a zároveň sami chcú veci meniť, treba aj vo vede stále pripomínať. Nie je možné, aby mali pivovarníci či poľovníci väčší hlas v krajine, ako majú tí, ktorí bádajú, učia a v konečnom dôsledku tvoria veľkú pridanú hodnotu. Preto by sa mala vedecká komunita viac a živšie prezentovať, tlačiť na vlastnú kvalitu a dobrý manažment, nech už naozaj zostane lopta na politickej strane ihriska.