Povedzme to priamo – občan Uhliarik má právo mať rôzne názory. Inou otázkou je, že je aj predstaviteľom vlády. Vlády, ktorá vo svojom programovom vyhlásení prisľúbila, že bude chrániť a presadzovať ľudské práva. Vlády, ktorá vyslovila, že nedodržiavanie ľudských práv vedie k podkopávaniu základov právneho štátu. Vlády, ktorá má v oblasti ľudských práv ústavné a medzinárodné záväzky.
Uhliarik sa preto musí rozhodnúť: buď bude plniť to, čo prostredníctvom vyhlásenia prisľúbil a čo mu vyplýva z právneho poriadku, alebo bude presadzovať svoje súkromné názory, ktoré sú v rozpore s týmto vyhlásením. Potom by sa však mal vzdať svojej funkcie.
Zákonom garantovaná služba
Umelé prerušenie tehotenstva je služba zdravotnej starostlivosti súvisiaca s reprodukčným zdravím žien. Slovenská republika je viazaná Dohovorom o odstránení diskriminácie žien z roku 1987.Výbor OSN dohliadajúci nad jeho dodržiavaním jasne povedal, že odmietanie poskytovania služieb reprodukčného zdravia zakladá diskrimináciu žien. Ten istý výbor už pred dvoma rokmi vyzval SR, aby primerane upravila uplatňovanie výhrady svedomia zdravotníckymi pracovníkmi a pracovníčkami tak, aby sa zabezpečil neobmedzený prístup žien k zdravotnej starostlivosti a službám reprodukčného zdravia. Namiesto toho, aby minister urobil všetky kroky, aby sa tak stalo, koná presne naopak a zhoršuje už aj tak obmedzený prístup mnohých žien k interrupciám.
Tvrdenie, že všetko je v poriadku, pretože ženy majú možnosť podstúpiť zákrok v neštátnych zariadeniach, neobstojí. Nielen preto, že ide o podstatne drahšiu službu, ktorú si mnohé ženy nemôžu dovoliť a ktorá kladie pred ne viaceré prekážky (hľadanie vhodného zariadenia, cestovanie za službou, zabezpečenie voľna z práce a pod). Nielen preto, že mnohým ženám sa môže stať, že kým bude ich služba zabezpečená, uplynie zákonom stanovená lehota na vykonanie interrupcií. Ale najmä preto, že štát nesmie ignorovať svoje povinnosti a musí ručiť za to, aby sa zákonom garantovane služby zdravotnej starostlivosti, akou je aj interrupcia, poskytovali nielen v súkromných, ale aj vo verejných zariadeniach.
Ak pripustíme, aby si to dovolila jedna štátna nemocnica, ako zabezpečíme, aby to časom neurobili všetky ostatné? A aby to neurobili aj všetci súkromní poskytovatelia? Nijako. A to je presne to, o čo tu ide. Minister vie, že priamy a oficiálny zákaz interrupcií by vyvolal búrku nesúhlasu u ľudí a že je protiprávny. Vie, že je to riskantná cesta. Vybral sa preto cestou pomalého a naoko nenápadného okliešťovania ľudských práv žien. Cestou, ktorá je premyslená tak, že ju ľudia často nestihnú ani odhaliť. Hru, v ktorej ťahajú za kratší koniec ženy.
Dilemy slovenských žien
Ak si niekto uplatní výhradu vo svedomí a rozhodne sa nevykonávať interrupcie, má na to plné právo. Štát je však povinný zabezpečiť, aby uplatňovaním určitého práva jednotlivca alebo skupiny neboli dotknuté práva iných. Ide o jeho základnú povinnosť a základný prísľub demokracie… že budeme chránení všetci a všetky.
Ministrovi Uhliarikovi sú však osudy žien zjavne ukradnuté. Aj celá agenda ich ľudských práv. Inak by sa musel zamyslieť nad tým, čomu ženy čelia. Kto im uľahčuje ich rozhodnutia podstúpiť či nepodstúpiť interrupcie, a prečo sa vôbec ocitajú v situácii, že sa musia pre ne rozhodovať? Aké okolnosti musia zvažovať pri svojom rozhodovaní?
Aké opatrenia náš štát urobil na to, aby ženy nemuseli čeliť týmto voľbám? Je uľahčením fakt, že materská a rodičovská sú také nízke, že ženy si často jednoducho nemôžu dovoliť mať ďalšie dieťa? Je uľahčením fakt, že väčšina starostlivosti o deti zostáva na ich pleciach? Je uľahčením vedomie toho, že ak prerušia pracovnú kariéru, zvyšuje sa niekoľkonásobne riziko ich chudoby? Alebo im azda pomáha skutočnosť, že ženy s malými deťmi majú na trhu práce výrazne zhoršenú pozíciu?
A čo sociálne odkázané ženy? Pomáha im nejako, že sa antikoncepcia na Slovensku nehradí zo zdravotného poistenia ako v mnohých civilizovaných krajinách a že je pre ne cenovo nedostupná? A čo každá piata žena vystavená násiliu? Mnohé sú znásilňované vlastnými manželmi a nútené k neželaným tehotenstvám. Prečo pán minister a vláda neobrátia pozornosť týmto smerom a nevytvoria podmienky na to, aby ženy mali reálnu možnosť voľby vo všetkom, čo súvisí s ich otehotnením, materstvom a celkovo s ich životom? Aby nemuseli stáť pred voľbami chudoba verzus dieťa, alebo ešte horšími voľbami.
Zákazy nič neriešia
Azda sa zhodneme v tom, že všetci a všetky si želáme, aby pokračoval súčasný trend a počet interrupcií sa znižoval. Ísť však cestou zákazu je nielen diskriminačné, ale je aj proti zdravému rozumu. Skúsenosti zo zahraničia, potvrdené aj Svetovou zdravotníckou organizáciou, hovoria jasnou rečou: Zákaz neznižuje počet interrupcií. Výsledkom zákazu sú nelegálne vykonávané interrupcie, interrupčná turistika a zvýšená úmrtnosť žien.
Výskumy ukazujú, že interrupcie podstupujú prevažne ženy v produktívnom veku s dvoma a viac deťmi. A zahraničné výskumy zreteľne ukazujú, že na následky nelegálne vykonaného zákroku zomrie toľko žien, akoby denne havarovalo lietadlo plne obsadené ženami v produktívnom veku. Naopak, počet interrupcií znižuje sexuálna výchova, prístup k antikoncepcii a z dlhodobého hľadiska rovnosť žien a mužov.
Ak budeme ďalej ignorovať ľudské práva žien, opäť to budú iba ony, ktoré samy ponesú následky nechceného tehotenstva. A stane sa tak aj pre zlyhávanie ministra, ktorý odmieta zabezpečiť riadny a nediskriminačný prístup k interrupciám. Kto si zoberie na zodpovednosť fakt, že do lietadla čoskoro nasadnú aj ženy zo Slovenska? Bude to súčasná vláda?