Táto téma bola veľmi „výdatná“ na polarizáciu ešte dávno predtým, než vôbec došlo k samotnému rozhodnutiu, a to najmä z dôvodu politických subjektov, ktoré si ju prevzali a vytvorili z nej senzáciu. Narážam primárne na tie politické strany a hnutia, ktoré od začiatku intenzívne brojili proti vyzbrojeniu Ukrajiny, a ktoré od samého začiatku diskusií o odovzdaní našich stíhačiek Ukrajine boli zásadne proti.
Hneď prvá vec, ktorú je v tomto kontexte potrebné podotknúť, je, že išlo o absolútne zbytočnú diskusiu a prilievanie oleja do ohňa. A vlastne stále ide, lebo sa Robert Fico obrátil v tejto veci na generálnu prokuratúru. Prečo zbytočná diskusia? Pretože sami odporcovia tohto daru si buď túto tému nenaštudovali, alebo sa jednoducho spoliehajú na dôverčivosť ľudí, keďže jedným z najčastejších argumentov prečo naše stíhačky na Ukrajinu nedať je, že nemáme okamžitú náhradu.
To však nemáme ani teraz, pretože všetkých 13 stíhačiek, ktoré na Ukrajinu posielame, je od septembra uzemnených a letuschopné sú len štyri z nich. Navyše, keď boli naposledy vo vzduchu, hlásili poruchy každých 40 minút. V neposlednom rade, technici, ktorí sa o ne starali, boli z Ruska a aktuálne máme asi štyroch pilotov, ktorí ich vedia obsluhovať. Tie stíhačky boli pre nás v poslednom čase doslova zbytočné a nijakým spôsobom neprispievali k obrane Slovenska. Ak niečo, tak toto darovanie na prvý pohľad pôsobí skôr charitatívnym dojmom, akoby sme sa zbavovali nepotrebného materiálu, ktorý už pre nás nemá prakticky žiadnu hodnotu.
Naopak, Ukrajina má technické kapacity schopné omnoho efektívnejšieho využitia tohto materiálu (zámerne to nazývam materiálom, lebo sa až zdráham nazvať ich stíhačkami v pravom slova zmysle), keďže ho vedia lepšie využiť, či už na náhradné diely, ktoré sa využijú cenným spôsobom, alebo ich vedia dokonca opraviť a lepšie obsluhovať. Porekadlo hovoriace „pre jedného odpad, pre druhého poklad“ nadobúda v tomto kontexte až učebnicovú príkladnosť. Snažiť sa argumentovať, že touto podporou sa Slovensko bezodplatne ochudobňuje, je buď smiešne, ak to niekto robí účelovo, alebo smutné, ak tomu niekto ozaj verí.
Minimálne pre štáty susediace s Ukrajinou je jej podpora prostredníctvom vojenskej techniky priamou investíciou do ich vlastnej bezpečnosti.
Ďalším argumentom, ktorí odporcovia tohto daru používajú, je už zaužívané zaťahovanie Slovenska do konfliktu, s ktorým nemá nič spoločné. Autori tohto nezmyselného naratívu zabúdajú na fakt, že od začiatku ruskej agresie poskytujeme Ukrajine nielen humanitárnu, ale aj vojenskú pomoc. Skutočne si niekto myslí, že keď pošleme nejaký ďalší vojenský materiál, tak sme v tom konflikte „hlbšie“?
A napokon, celá snaha politických subjektov na jednej strane podporovať humanitárnu pomoc, ale zakazovať vojenskú zlyháva na naivnej predstave, že si Rusko už aj tak nespravilo obraz o tom, kde Slovensko stojí. A to je správne. Je veľmi dôležité, aby to vedelo.
Veľmi podstatné je spomenúť aj to, že vlastne toto naše zbavenie sa nepotrebného materiálu nie je bez odplaty. Ako som už spomínal, tieto stíhačky už nepôsobili ako bezpečnostný prvok Slovenska veľmi dlhý čas, preto by sme si nemali klásť otázku, aký bezpečnostný prvok dostaneme na oplátku. Z nášho pohľadu to už bol len materiál, ktorý niesol maximálne určitú hodnotu finančnú.
EÚ pred dvoma rokmi založila tzv. Európsky mierový nástroj, z ktorého má Slovensko dostať 200 miliónov eur len vďaka darovaniu týchto stíhačiek. A keby niekto chcel stále argumentovať, že sme sa zbavili vojenského materiálu, ktorý by nám potenciálne mohol pomôcť aj vojensky, tak máme od USA dostať ešte vojenskú techniku v hodnote 700 miliónov eur, takisto len vďaka tejto našej donácii. Považovať teda odovzdanie pre nás prakticky nevyužiteľného materiálu susedom vo vojne výmenou za takéto prostriedky za nevýhodný obchod, je nanajvýš hlúpe, krátkozraké alebo demagogické.
Napokon – hoci sa budem opakovať, no evidentne je to nutné – akákoľvek investícia do ukrajinskej obrany je v aktuálnej situácii investíciou do obrany Slovenska. Rusko sa vo svojej expanzívnej politike a rétorike netají tým, že chce pokračovať ďalej a úspechy ukrajinskej obrany sú priamo úmerné schopnosti Ruska tieto ciele dosahovať. Dovolím si tvrdiť, že minimálne pre štáty susediace s Ukrajinou je jej podpora prostredníctvom vojenskej techniky priamou investíciou do ich vlastnej bezpečnosti, akoby sa bránili ony samy. A tak by mali zmýšľať aj štáty, ktoré sú geograficky od Ruska ďalej, pretože v prípade prehry Ukrajiny je ohrozená nielen európska bezpečnostná architektúra, ale svetový mier ako taký.
V kontexte tejto konkrétnej diskusie je odovzdanie uzemnených a vo svojej podstate pre nás nepoužiteľných migov-29 pre Slovensko krok, o ktorom by sa nemalo ani sekundu uvažovať a malo sa to stať už dávno. A ak to niekomu nesedí z morálneho hľadiska, tak odporúčam bezpečnostný alebo praktický uhol.