Metamorfózy pána ministra

05.03.2011 06:00

Minister hospodárstva Juraj Miškov pred pár dňanmi vyslovil čosi, čo je v príkrom rozpore s tým, o čom hovoril vlani krátko po svojom nástupe do úradu - o možnosti, že by cena energií mohla klesať.

„Nemôžeme si nahovárať, že ceny pôjdu niekedy dole. Tie budú vždy rásť, ekonomicky je to skrátka tak. Ide však o to, aby rástli primerane a zodpovedali reálnemu nárastu ekonomiky ako takej.“ (Miškov, august 2010)

„Už v lete tohto roku bude možné dosiahnuť nižšie ceny elektriny, než aké tu boli v uplynulom roku.“ (Miškov, február 2011)

Platiť obe vyjadrenia súčasne nemôžu. Ministrovým slovám o tom, že ceny elektrickej energie budú nižšie, by sa ešte dalo rozumieť, ak by bola reč o domácnostiach. Tu je však reč o firmách a v prípade veľkoodberateľov sa cena komodity tvorí trhovým spôsobom. Jediné, s čím Miškov dokáže efektívne hýbať, je výška poplatkov za distribúciu a v rámci nich aj iných platieb, ktoré vyplývajú z primárnej a sekundárnej legislatívy.

Treba sa pozrieť na to, o čom sa najčastejšie hovorí v súvislosti s drahou elektrickou energiou. V skratke o jadrovom fonde, o podpore ťažby uhlia a o podpore obnoviteľných zdrojov. Prvý z trojice, jadrový fond, založili už dávnejšie. Ale skutočne sa doň neprispievalo v takej miere, aby sa vytvoril dostatočný balík peňazí, z ktorých sa neskôr zaplatí vyradenie starých jadrových elektrární. Odvádzať mal poriadne už Vladimír Mečiar, nerobilo sa tak však ani za Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica. Dnes je preto logické, že za kratší čas bude treba vyzbierať viac prostriedkov, čo elektrinu pre spotrebiteľa zdražuje.

Zelená ťažbe hnedého uhlia v štátnom záujme je vlastne nástrojom sociálnej politiky vlády. Ak by sa Hornonitrianske bane nepodporovali, v oblasti by zostala bez práce početná masa baníkov. Nech je uhlie akokoľvek neekologické, ich prepustenie by vláde Ivety Radičovej spôsobilo také škody na preferenciách, že by ich nevykompenzovalo ani ďalších iks tlačových konferencií o rozdávaní múky a cestovín.

Do tretice, obnoviteľné zdroje energie podporovať treba. Ak pre nič iné, tak už len preto, že Slovensko má voči Európskej únii na tomto poli medzinárodné záväzky.

Priestor na skutočné zlacnenie elektrickej energie preto od júla 2011 veľmi neexistuje. Teda existuje, ale to by musel mať minister hospodárstva viac odvahy pustiť sa do systematickej úpravy celého radu legislatívnych pravidiel, ktoré špecifickým skupinám podnikateľov elektrinu predražujú. Napríklad povinnosť samovýrobcov elektrickej energie platiť tretinu poplatkov za systémové služby distribučným spoločnostiam, hoci takto vyrobená energia neopúšťa ich vlastnú infraštruktúru a spotrebuje sa vo vlastnej priemyselnej výrobe.

V dôsledku nie práve najlepších rozhodnutí všetkých minulých vlád elektrická energia je pre firmy na Slovensku drahšia ako pre ich konkurentov v iných štátoch EÚ. Preto by sa Miškov namiesto hľadania ad hoc stratégií, ako na krátky čas zdanlivo prinútiť elektrickú energiu zlacnieť, mal venovať hľadaniu systémového riešenia. Riešania, ako v budúcnosti zabrániť jej neúmernému zdražovaniu. Súbežne s tým tiež šíriť osvetu o individuálnej zodpovednosti spotrebiteľa za svoj účet. Teda motivovať ho k investovaniu do opatrení energetickej efektívnosti a k šetreniu. A tiež ho povzbudzovať aj k uvažovaniu o zmene dodávateľa v prípade, že sú na trhu lacnejšie voľby.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk