„Po celom tomto kontinente vanie vietor zmeny a rastu národného uvedomenia. Či sa nám to páči, alebo nie, musíme ho všetci prijať ako politický fakt a do úvahy ho musí vziať aj politika našich krajín.“
Juhoafrickému premiérovi Hendrikovi Verwoerdovi sa táto reč nepáčila a tak odmietol jej premisy aj odporúčania. Napriek tomu sa rok 1960 začal označovať za Rok Afriky, v jeho priebehu totiž získalo 16 afrických štátov nezávislosť. Predseda britskej vlády nasmeroval svoj prejav na problém krajín v južnej polovici kontinentu s početnými skupinami belošských usadlíkov, ktorí odmietali samotnú myšlienku všeobecného hlasovacieho práva, pretože by v jeho dôsledku černošskí Afričania tvorili prevažnú väčšinu voličstva.
MacMillan mal ďaleko od radikála. Svoje názory zdôvodňoval potrebou získať obyvateľov Ázie a Afriky v studenej vojne na stranu Západu. Význam jeho prejavu spočíval v tom, že sa stal signálom, že vodcovia Veľkej Británie (a po nich aj Spojených štátov) považujú volebnú nadvládu belochov v južnej časti Afriky za stratenú a neprajú si, aby Západ zosobňoval túto politickú prehru.
Vietor vial ďalej a vec africkej väčšiny víťazila v jednom štáte za druhým, až roku 1994 aj Juhoafrická republika zaviedla všeobecné volebné právo a zvolila si za prezidenta Nelsona Mandelu. Pritom ekonomické záujmy Veľkej Británie a USA zostali v tomto procese zachované.
Z toho sa dajú vyvodiť dve poučenia. Jedno hovorí, že vietor zmeny je veľmi silný a pravdepodobne sa mu nedá vzdorovať. Druhé znie, že len čo víchor zmetie symboly tyranie, vôbec nie je isté, čo bude nasledovať. Keď symboly padnú, začnú ich odsudzovať všetci, jeden po druhom. Každý si však želá, aby sa v nových štruktúrach udržali jeho záujmy.
Druhá arabská revolta, ktorá sa začala v Tunisku a Egypte, teraz zaplavuje ďalšie a ďalšie štáty. Niet pochýb, že padnú ďalšie symboly tyranie alebo budú donútené k značným zmenám vo vnútorných štruktúrach. No kto bude potom držať moc vo svojich rukách?
Boli sme svedkami, ako sa v Tunisku a Egypte stali novými premiérmi kľúčové postavy predchádzajúcich režimov. A armády v oboch štátoch jednoznačne radia protestujúcim, aby prestali protestovať. Do funkcií nastupujú ľudia, čo sa vrátili z exilu a teraz sa usilujú zachovať, ba posilniť väzby práve s tými krajinami Európy a Severnej Ameriky, ktoré predchádzajúce režimy udržovali pri živote. Je však pravda, že ľudové sily odpovedajú protiúderom a nedávno si vynútili rezignáciu predsedu tuniskej vlády.
Uprostred Francúzskej revolúcie radil Georges Danton: „Odvahu, viac odvahy, ustavične odvahu.“ Bola to možno dobrá rada, ale Danton sám čoskoro zomrel pod gilotínou. Jeho kati ho onedlho nasledovali. A potom sme mali Napoleona, reštauráciu Bourbonovcov, revolučný rok 1848, Parížsku komúnu… V roku 1989, pri príležitosti 200. výročia, bol prakticky každý za Francúzsku revolúciu. Stalo sa však jej heslo Sloboda, rovnosť, bratstvo skutočnosťou?
Dnes sú niektoré veci odlišné. Vietor zmeny vanie po celom svete. V tejto chvíli je jeho epicentrom arabský svet. Nie pochybností, že sa geopolitika tohto regiónu natrvalo zmení.
Ako kľúčové krajiny treba sledovať Saudskú Arábiu a Palestínu. Ak sa pred monarchiou Saudov postaví vážna hrozba – čo sa zdá byť dosť možné – žiadny režim arabského sveta sa nebude cítiť bezpečne. A ak vietor zmeny prinúti dve hlavné politické sily Palestíny, aby si podali ruky, dokonca aj Izrael môže usúdiť, že je nevyhnutné prispôsobiť sa novým realitám a vziať do úvahy palestínske národné uvedomenie, či sa to niekomu páči, alebo nie.
Netreba zdôrazňovať, že Spojené štáty a Európa robia všetko, čo je v ich silách, aby vietor zmeny zviedli do koryta. No ich sily už nie sú také, ako bývali. Napokon vietor zmeny vanie aj v ich vlastných domovoch. Jeho smer a hybná sila nie sú stále a nedajú sa predpovedať. Tentoraz však vanie naozaj prudko. Zviesť ho do koryta, obmedziť a dať mu iný smer možno nebude až také ľahké.