Iste, stigma z agresie v Iraku máta – a musí mátať – prezidenta Obamu. Bushov hriech je síce smrteľný a neodčiniteľný, ale nie dedičný. A Líbya nie je Irak. Toto nie je prípad, keď si prezident najmocnejšieho štátu sveta vymyslel hrozby z neexistujúcich zbraní hromadného ničenia, klamal o nich svojmu ľudu v Kongrese aby mohol potom zaútočiť na inú zvrchovanú krajinu.
Situáciu v Líbyii si Američania nevymysleli, bombardovanie vlastných ľudí z vojenských lietadiel a helikoptér Kaddáfiho prívržencami znie síce ako scéna zo zlého hororu, ale bohužiaľ je to skutočnosť. Niet preto najmenších pochýb o tom, že zasiahnuť proti šialenému vrahovi z Tripolisu je morálne. Nemorálne je čakať, ako sa situácia vyvinie a skrývať sa za neúprimné alibi, že arabský svet bude vnímať podporu rebelantov ako ďalší útok USA proti ďalšej arabskej krajine, ba nebodaj, že rebelanti obrátia zbrane proti Američanom. Ten, kto videl reportáže z Bengázi, kde sa už slobodní Líbyjčania drali pred kameru zahraničných televízií a prejavovali úprimné nadšenie, že po rokoch môžu povedať svoj názor, ten musí pochopiť, že títo ľudia nevidia „Západ“ a priori ako svojho nepriateľa. A práve preto by im „Západ“ mal prísť na pomoc, hlavne keď už aj oni sami o ňu volajú.
Bolo by to pritom nielen morálne, ale aj osožné. Američania by v prípade podpory a následného víťazstva líbyjských rebelantov mohli v tejto mimoriadne citlivej geopolitickej oblasti získať skutočných spojencov, ktorí budú určite vypočítateľnejší ako Kaddáfí. Ono je predsa len lepšie mať za spojenca takmer hocikoho iného, ako „divokého psa“, ktorý Západ nenávidí tak, že dá najprv zostreliť lietadlo s civilistami a potom otočí a svet sa tvári, že mu to „žerie“, lebo má ropu… V tomto mal Reagan pravdu a bol – minimálne v tejto otázke – zásadovejší.
Obama má možnosť zachovať sa zásadovo a morálne. Pomoc Západu líbyjským rebelom však musí mať jasný scenár a časové ohraničenie. Aby sa však zo zabránenia masakry civilného obyvateľstva nestalo neprípustné zasahovanie do vnútorných záležitostí cudzieho štátu, musí byť akákoľvek podpora skončená v okamihu zneškodnenia Kaddáfiho letectva, prípadne vyradenia ťažkej techniky provládnych síl a postavenia tohto masového vraha pred medzinárodný súdny tribunál. Prípadný neúspech zajatia Kaddáfiho sa pritom nesmie stať zámienkou na „dočasný“ pobyt amerických vojsk na území Líbye, tak ako sa ním nesmie stať ani „trénovanie“ novej líbyjskej armády. To už Líbyjčania zvládnu aj sami, súčasní podporovatelia Kaddáfiho po odzbrojení či zajatí svojho chlebodarcu a prípadného vraha v jednom nebudú klásť nijaký signifikantný odpor. Preto by USA mali zasiahnuť, zvíťaziť – ale hlavne by potom nemali zabudnúť odísť.