A ten nesmeruje do minulosti, ale skôr do budúcnosti. Socha predstavuje moderný totem, ktorý integruje „svojich“ a zatracuje tých ostatných. Pondelňajšie odhalenie busty Jánosa Esterházyho v strede Košíc, v európskom hlavnom meste kultúry roku 2013, nebolo výnimkou.
Syn rovnomenného maďarského grófa a poľskej šľachtičnej Alžbety Tarnowskej, narodený 14. marca 1901 vo Veľkom Záluží pri Nitre, sa nikdy nezmieril so vznikom prvej Československej republiky. V poriadku, každý mal svoj názor. Väčší problém však spočíva v tom, že neodmietal iba jej existenciu, ale aj hoci nie bezchybný, no v medzivojnovej Európe zriedkavý, pomerne stabilný demokratický režim.
Pri svojich politických aktivitách za rozbitie ČSR i Slovenska v prospech územných požiadaviek Budapešti sa Esterházy opieral o nacistické Nemecko a horthyovské Maďarsko, ktoré ako prvé, dávno pred nástupom Adolfa Hitlera k moci, prijalo diskriminačné protižidovské zákony. V spolupráci s cudzími spravodajskými službami prispel k tomu, že sa obyvateľstvo na južnom Slovensku (aj maďarské) ocitlo po Viedenskej arbitráži nielen v inom, ale navyše i v najstaršom fašistickom, hospodársky zaostalom, polofeudálnom štáte.
Politicky sa mladý gróf formoval v iredentistických stranách. V roku 1936 založil Zjednotenú maďarskú stranu. Jej ďalší líder Andor Jaross neskôr ako minister vnútra Maďarského kráľovstva riadil deportáciu státisícov miestnych Židov. Esterházy do rozšíreného Maďarska neodišiel, ako predseda strany národnostnej menšiny a poslanec zostal pri spoluvytváraní vojnového slovenského štátu.
Glorifikátori ho často stavajú voči Jarossovi do protikladu. Argumentujú tým, že 15. mája 1942 nehlasoval v sneme za deportačný zákon. To je pravda, ale ako poslanec podporil predchádzajúce legislatívne kroky, ktoré viedli k spoluúčasti Slovenska na holokauste. Napokon aj pri hlasovaní o smutne známom ústavnom zákone č. 68/1942 nezabudol vyhlásiť: „Od útleho veku som vždy stál na protižidovskej pozícii a na nej aj ostanem!“
Maďarský publicista Pál E. Fehér výstižne označil Esterházyho za „pánskeho antisemitu“, za človeka, „ktorému sa hnusili nacistické metódy, rovnako ako chudobní Židia“. Ale podobne ako diktátor Miklós Horthy sa cítil dobre medzi bohatými Židmi.
Esterházy nemôže byť vzorom pre demokratickú Európu, ani mostom medzi slovenským a maďarským národom. Na slovenskej strane nemá takmer koho osloviť. Svojím postojom k najpostihnutejšiemu etniku počas druhej svetovej vojny by mohol rezonovať akurát u nostalgikov za Tisovým režimom, no jeho iredentická životná náplň ho diskvalifikuje aj medzi nimi.
Určite nie je dobré, ak politici rozhodujú, kde a aký pamätník bude stáť. Je však dôležité, aby sa pritom spoluvytváralo prostredie, v ktorom si ľudia budú ctiť osobnosti prispievajúce k všeľudským humanistickým myšlienkam. Postavy z dejín, ktoré spoločnosť integrujú, by mali mať prednosť pred tými, čo nás polarizujú.
Richard Sulík sa po nástupe do druhej najvyššej ústavnej funkcie pustil do boja so sochou veľkomoravského vládcu Svätopluka. V prípade dvoch takmer našich súčasníkov – Ferdinanda Ďurčanského a Jánosa Esterházyho – mlčí. Budúcnosť ukáže, kedy konal ako štátnik.