Relatívna prosperita krajiny a vysoké tempo ekonomického rastu (7 až 8 percent ročne), na ktorý si Bielorusi v posledných rokoch zvykli, umožnila intenzívna podpora režimu Ruskom v podobe lacných dodávok energetických surovín a preferencií pre bieloruské produkty na ruskom trhu.
Snaha Putinovej a neskôr Medvedevovej administratívy o posilnenie trhových prvkov vo vzájomných vzťahoch priviedla k rastu cien ropy a zemného plynu. Následne začala klesať konkurencieschopnosť bieloruských ropných produktov na svetových trhoch, hoci práve predaj palív predstavoval významnú položku v obchode s Európskou úniou.
Tak aj napriek pozitívnym ukazovateľom ekonomického rastu, ktorý bol podmienený rastom priemyselnej výroby a spotreby obyvateľstva v minulom roku a v prvých mesiacoch tohto roku, v Bielorusku prudko klesli zásoby devíz a zlata. Ekonomickú situáciu zhoršilo zvýšenie miezd a dôchodkov v predvečer prezidentských volieb vlani v decembri.
Výmenou za oficiálne uznanie ich výsledkov Moskvou Lukašenko musel akceptovať ďalšie zvýšenie cien ropy a zemného plynu. V tejto situácii sa ako nevyhnutné opatrenie na podporu exportu ukázala historicky azda najvyššia devalvácia bieloruského rubľa, ktorá dosiahla úroveň 54,4 percenta, porovnateľná iba s devalváciou v Argentíne v roku 2002.
Bieloruský režim situáciu rieši ekonomickou liberalizáciou, zároveň však zostruje politické represie. Represie, ktoré nasledovali po vlaňajších prezidentských voľbách, podstatne obmedzili Lukašenkov manévrovací priestor vo vzťahu k EÚ. S pomocou Minsku sa neponáhľa ani Rusko. Namiesto požadovaných 6 miliárd dolárov Moskva zatiaľ potvrdila iba polovičnú sumu, aj tú chcú vyplácať iba postupne v časovom horizonte troch rokov. Zvyšok musí Bielorusko získať privatizáciou. Záujem Ruska sa týka najmä plynovodov a chemického priemyslu.
Rozsudky voči opozičným lídrom, ktoré sú síce tvrdé, ale nižšie, ako sa pôvodne hovorilo, ale aj nedávne Lukašenkove vyjadrenia prednesené v Astane, pripúšťajúce prepustenie politických väzňov, svedčia o ochote Minska obnoviť dialóg s EÚ.
Západ a Rusko sledujú v súčasnosti spoločný záujem na liberalizácii bieloruského režimu. Moskve však slabý a skompromitovaný Lukašenko môže vyhovovať, pokiaľ bude garantom jej ekonomických záujmov. Takisto nemožno očakávať väčší tlak na zmeny ani zo strany spoločnosti. Devalvácia spôsobila rast cien tovarov, určených najmä pre strednú vrstvu, nie základných potravín, ktorých ceny kontroluje štát. Tá však ešte stále môže veľa stratiť, vzhľadom na silný vplyv štátu na ekonomiku.
Navyše, sociálnu energiu občanov pohlcujú starosti o každodenné prežitie a o záchranu vlastných úspor, pritom represiami sa Lukašenkovi podarilo zdecimovať potenciálnu opozíciu. Je teda pravdepodobné, že súčasnú krízu režim (zatiaľ) zvládne, hoci aj na pokraji priepasti. Zdá sa však, že po nej ho už čaká iba zostup.