Okrem toho, že vojna v bývalej Juhoslávii vyhnala ľudí z domovov a zdevastovala celú ekonomiku, vyžiadala si nemierne množstvo obetí na ľudských životoch – v Bosne a Hercegovine prišlo o život 100-tisíc ľudí a desaťtisíce v Chorvátsku i v Kosove. A tak sa nemožno čudovať, že ľudia na západnom Balkáne už majú vojen dosť.
Napriek tomu Mladiča, ktorý bol jedným z hlavných aktérov tejto brutálnej agresie, považuje za hrdinu väčšina ľudí v Srbsku a v srbskej enkláve Bosny a Hercegoviny, teda v Republike srbskej! Vraj ubránil Srbov. Pred kým? Pred tými 10-tisíc postrieľanými a vyhladovanými Sarajevčanmi, ktorí sa stali obeťami takmer štyri roky trvajúceho obliehania mesta Mladičovým vojskom? Pred vyše 8-tisíc mužmi a chlapcami zo Srebernice a okolia, ktorých povraždili za niekoľko júlových dní v roku 1995? V priamej vojenskej konfrontácii utrpel Mladič v Bosne porážku – z pôvodne kontrolovaných asi 70 percent územia mu zostalo napokon iba 49 percent.
Zločiny spáchali príslušníci všetkých národov bývalej Juhoslávie, preto vznikol súdny tribunál v Haagu, ktorý obžaloval nie národy, ale vyše 160 ľudí, osobne zodpovedných za tieto zločiny alebo ich priamych páchateľov. Mladič je medzi nimi monštrum, hoci sa teraz tvári nevinne, ale počas vojny sa hrdo hlásil k svojim likvidačným „víťazstvám“. Keď jeho jednotky dobyli Srebrenicu, vyhlásil, že „sme sa pomstili Turkom za bitku na Kosovom poli!“ Čo mali, preboha, spoločného Srebreničania s Turkami spred 600 rokov?!
Tu niekde spočíva celý problém. Verejnosť, ale predovšetkým politické elity v Srbsku a Republike srbskej (ale platí to aj Chorvátsku a Kosove) sa ešte nedokázali vyrovnať s minulosťou a sebakriticky sa pozrieť na svoj podiel viny na tragédii, ktorá v deväťdesiatych rokoch rozryla krajiny bývalej Juhoslávie.
Výstižne to povedal belehradský právnik Rajko Danilovič: „Ešte si nie sme si plne vedomí svojej zodpovednosti. Prirodzene, nie všetci sme sa zúčastnili na vojnách, prirodzene, že trestná zodpovednosť za vojnové zločiny je individuálna…ale naše politické a ideologické vedomie sa to pokúša ospravedlniť alebo aspoň nájsť príčiny, ktoré by zmenšovali váhu zločinov, keď už ich nemôže úplne zdôvodniť“. Vojna v bývalej Juhoslávii, ktorá spôsobila toľko zla, utrpenia a biedy státisícom ľudí, bola pre mnohých politikov i vojenských veliteľov zdrojom obrovského obohatenia, príležitosť na nehorázny biznis. Mladič si do svojich denníkov zapísal, že v januári 1994 sa vtedajší srbský prezident Slobodan Miloševič dohodol so svojím chorvátskym náprotivkom Franjom Tudjmanom (vtedy bojovali proti sebe), že Chorvátsko predá naftu pre jeho tanky a obrnené transportéry, ktoré sa v tom čase podieľali napr. na obliehaní Sarajeva.
A to sú oslavovaní hrdinovia! Mohla by to byť fraška, keby to nebolo také tragické a odporné. Nie sú zlé a dobré národy, sú iba zlí a dobrí ľudia. Nie iba na západnom Balkáne, ale všade, aj medzi nami.
Mnohí dnes aj v srbskom prostredí vidia, že problém je v tom, že v spoločnosti ešte prežíva systém hodnôt, ktoré umožnili Mladičovi robiť to, čo robil. Ale udalosti a vývoj zároveň ukazujú, že zatknutie Mladiča a jeho transfer do Haagu je príležitosť – ako to hovorí Čedo Jovanovič, blízky priateľ v roku 2003 zavraždeného srbského premiéra Zorana Djindjiča – „aby sme konečne pochopili, čo je príčinou našej agónie v uplynulých 20 rokoch“. Táto konfrontácia s minulosťou je spojená s európskou budúcnosťou Srbska, s jeho schopnosťou žiť v súlade s európskymi hodnotami.