Vyhraté však ešte nič nie je. A v pozadí prebieha boj aj o to, kto bude hrať prvé husle a mať dominanciu v tej sfére, ktorú označujeme ako Západ. Krásne to vidieť na tom, ako sa najprv spustil útok proti Nemecku, lebo od Schrödera po Merkelovú rozvíjalo čulé ekonomické styky s Ruskom. Najnovší útok zasa smeruje proti Francúzsku, lebo prezident Macron si dovolil načrtnúť akési náznaky „európskej autonómie“ v bezpečnostných otázkach. Urobil tak na návšteve Číny v týchto dňoch a vyvolalo to vlnu kritiky.
Pôvodná stratégia EÚ
Pokiaľ ide o výhrady k Nemecku veľmi neobstoja. Bola to totiž celková politika EÚ voči Rusku: prevládal liberálny koncept mierotvornej misie medzinárodného obchodu a ten sa stal oficiálnou politikou EÚ aj po rozpade Sovietskeho zväzu – vtiahnuť Rusko do európskych obchodných vzťahov, súborom zmlúv europeizovať právne normy, prijatím sociálnych, podnikateľských, ekonomických štandardov približovať ruskú legislatívnu kultúru tej európskej. Rozvíjala sa veľkorysá vízia spolupráce: vstup Ruska do medzinárodných štruktúr, aktívne spoluformovanie medzinárodnej bezpečnostnej, obchodnej a finančnej architektúry.
A v počiatkoch sa to zdalo aj nádejné: vznikol spoločný výbor NATO-Rusko s celým súborom dohôd (hlavne transparentnosť vojenských cvičení, výzbroje a plánovania); Rusko bolo prizvané do zoskupenia svetových ekonomických lídrov tzv. G8; bolo významným spoluhráčom v protiteroristickom boji. Európska únia rozvinula veľkorysý obchod s Ruskom vrátane citlivých komodít, ako sú energetické zdroje. Vťahovanie Ruska do fungovania a spoluvytvárania pravidiel svetového spoločenstva mohlo pokračovať.
Keď Putin rozpútal tie svoje „malé vojny“ (čečenskú, moldavskú, gruzínsku), boli to výzvy, ale odpoveď EÚ bola stále tá istá: Rusko treba viac integrovať, izolácia bude viesť k nacionalizmu a diktatúre. To bolo vtedy všeobecné presvedčenie aj v Európskom parlamente, aj v Európskej komisii.
Nacionalistické bubny
Ani USA nemali žiaden iný koncept. Ukázal to práve moment obsadenia Krymu, ktorý Američanov úplne zaskočil. Rovnako ako vpád na Ukrajinu. USA nemali pripravenú žiadnu stratégiu ani taktiku. Nemecko za tejto situácie muselo doma prekonávať dve reality: závislosť od dovozu ruských energetických komodít a svoju domácu tradíciu nezapájania sa do svetových vojenských operácií. To nie sú jednoduché manévre, to prvé si vyžaduje obrovské investície a čas a to druhé odklon od politiky, ktorá sa stala pilierom nemeckej emancipácie z traumy nacizmu. Skúste sa zapojiť do nejakého svetového konfliktu bez obnovovania nacionalizmu! Každá vojna ho obrodzuje. Spomeňme si len na Bushove nacionalistické bubny pred operáciami v Afganistane či Iraku.
Macron neobnovuje francúzsky nacionalizmus, ale rozvíja koncept „európskej autonómie“. EÚ ako celok má zaujať samostatnú geopolitickú pozíciu nezávislú od USA. Čo nijako nevylučuje úzku kooperáciu, ale definitívne ruší koncept „vazalstva“, do ktorého sa EÚ dostala v čase studenej vojny.
A ak si niekto myslí, že horlivosť Borisa Johnsona pri pomoci Ukrajine mala nejaký idealistický motív, mýli sa – mala len ukázať, že Británia po brexite zostala svetovým hráčom; Poľsko získalo priestor pre svoje geopolitické ambície, ktoré by rado upevnilo osobitnými zmluvami s USA, o ktoré sa desaťročia usiluje. Pod pláštikom vzdoru voči ruskej agresií sa rozvíja nebezpečná národná geopolitika. Aj tá orbánovská, ktorá by si v prípade ruského úspechu rada niečo z Ukrajiny uchmatla. A s jedlom rastie chuť, Orbán by bol prvý, ktorý by chcel prekonať „trianonskú traumu“ obnovením Veľkomaďarska (ako ho mal na svojom šále).
Potrebujeme európsku odpoveď
Nemci veľmi dobre poznajú všetky tieto nebezpečenstvá. A napriek tomu dnes stoja na čele hľadania európskej odpovede na ruskú agresiu. Odpovede založenej na obrane európskych hodnôt, a nie na prihrievaní si vlastných nacionálnych geopolitických záujmov. Presne v tomto duchu pokračuje Macron. Neobnovuje francúzsky nacionalizmus, ale rozvíja koncept „európskej autonómie“. EÚ ako celok má zaujať samostatnú geopolitickú pozíciu nezávislú od USA. Čo nijako nevylučuje úzku kooperáciu, ale definitívne ruší koncept „vazalstva“, do ktorého sa EÚ dostala v čase studenej vojny. A keby sa taký projekt podaril, aj veľká časť slovenskej verejnosti by sa nemusela rozhodovať medzi Ruskom a USA. Aj keď upozorňujem, že politika EÚ voči takým aktom ako Putinova agresia voči Ukrajine by bola podľa mňa tvrdšia ako tá americká. Ale to je iná téma… Musel som sa zasmiať keď v piatkovom článku Robert Fico interpretoval Macronovu cestu do Číny ako uprednostnenie „obchodu pred ľudskými právami“.
To o čo Macron a Scholz zápasia, aby táto vojna neprebudila zasa nacionalizmy a geopolitické hry jednotlivých štátov vo vnútri EÚ. To by bol totiž jej definitívny koniec. A obrodením geopolitiky národnej konkurencie, ktorá by Slovensku jednoznačne priniesla definitívnu stratu suverenity. Macronov zápas o „európsku autonómiu“ je aj zápasom za slovenskú suverenitu. Macron má šancu, ale práve len do momentu, kým tam nenastúpi Le Penová či nejaký jej ultranacionalistický klon.