Nežný rozklad

15.11.2011 22:00

Väčšinu ľudí pri rozbore udalostí pred Novembrom 1989 a po ňom stále najviac fascinuje určité konšpiračné hľadisko. V tejto súvislosti je zaujímavý druhý diel pamätí, ktorý tohto roku vydal Lubomír Štrougal, dlhoročný socialistický premiér a pravdepodobne jeden z najinteligentnejších šéfov komunistického režimu.

V knihe opakuje už skôr rozoberané stanovisko, že samotný 17. november bol nepodareným „vnútrovládnym“ pučom. Viedli ho vraj ľudia okolo generála Alojza Lorenca, vtedajšieho šéfa Štátnej bezpečnosti. Zaujímavým, oficiálne doteraz prehliadaným hľadiskom vývoja je tiež koordinácia postupu disidentských skupín so zahraničnými tajnými službami.

Ale nech už to bolo akokoľvek, fakt je, že všetci účastníci Novembra v podstate iba reagovali na širší vývoj v Európe. A na stagnáciu doma. Napriek obrovskému pokroku v 80. rokoch minulého storočia sa v ČSSR nepodarilo úplne odstrániť problémy zásobovania a pre mnohých boli typickou súčasťou každodenného života povestné „fronty“ pred obchodmi. A zháňanie úzkoprofilového tovaru či listovanie katalógmi západonemeckých a rakúskych obchodných domov. Takýto svetlý svet konzumu domáca ekonomika orientovaná na ťažký priemysel vytvoriť nedokázala.

Bola to však ekonomika bez zahraničného dlhu, čo dnes znie ako rozprávka. Ak vymažeme vplyv zadlženia, tak Slovensko je na rovnakej hospodárskej úrovni ako bolo v roku 1989. Mimochodom, vo vtedajšom „policajnom štáte“ bolo dramaticky menej policajtov, ako ich máme dnes dokopy štátnych, mestských a súkromných.

Podstatnou otázkou nie je to, či vtedajšie Československo zaostávalo. Ale to, aká bola jeho reálna východisková pozícia a ako sa ju podarilo počas transformácie zužitkovať.

To, že časť priemyslu sa dala pomerne rýchlo nastaviť na západnú úroveň, dokazuje príklad mladoboleslavskej škodovky. Sprivatizovala ju v roku 1991 česká vláda napriek rozhodnému odporu federálneho ministra financií Václava Klausa. Na Slovensku sa rozbehla výroba Volkswagenu v Bratislavských automobilových závodoch.

Slovenská situácia bola oproti českej ťažšia, z historických dôvodov tu neboli také silné značky. No aj tu sa našli pomerne vyspelé podniky, napríklad VSŽ, Považské strojárne alebo žiarska hlinikáreň. Viaceré prežili vcelku úspešne, napriek mečiarovskej privatizácii. Tá možno spravila menej škôd ako kupónová privatizácia. Teda princíp, ktorý presadil Klaus a ktorý v Česku dotiahli do krutých dôsledkov. Tatra, Zetor, ČKD, olomoucká Sigma či plzenská škodovka a iné skvelé podniky sa dlho potácali na kraji kolapsu.

Po neúspechu s budovaním domáceho kapitalizmu v Česku i na Slovensku sa oba štáty preorientovali na nový model. Ak by sa západným firmám nechal sprivatizovať priemysel, bolo by to v poriadku. Ale v oboch prípadoch zároveň došlo k rezignácii na úlohu štátu v hospodárskom riadení, v spoločenskom aj kultúrnom živote.

Vznikol zvláštny druh východoeurópskeho kapitalizmu. V hlavnom meste sa vytvorila vrstva „prozápadnej elity“. Ľudí, ktorí sú úradníkmi nadnárodných spoločností či kváziintelektuálnej elity živiacej sa západnými grantmi. Tento život je náramne pohodlný. Stačí vedieť trochu po anglicky, ovládať Excel a máte teplé miestečko. Chránené pred pôsobením skutočného drsného kapitalizmu.

Týmto svetom však otriasa začínajúca sa hospodárska kríza. Jej nástup by mal byť výzvou, aby sme sa nad transformáciou a jej dôsledkami zamýšľali hlbšie ako doteraz.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku