V znamení arogancie moci

19.01.2012 22:00

Sedieť na lavici obžalovaných a počúvať oprávnenú kritiku musí byť viac ako trápne. Najmä pre ostrieľaného politika a zapáleného futbalistu, ktorý je zvyknutý kopať loptu (občas aj protivníka) na zápasoch s dvojtretinovou prevahou vlastného publika.

Ak vôbec mal maďarský premiér Viktor Orbán pri verejnej rozprave s poslancami Európskeho parlamentu nejakú šancu dať gól, tak iba vlastný. Šikovne sa však tomu vyhol. Podstatou jeho zmenenej taktiky bolo mäkuško sa prispôsobiť, pokloniť sa sile a aspoň navonok sa podriadiť vôli rozhodcu. Inou otázkou je, ako si to potom v domácej šatni s chlapcami bude vysvetľovať. Veď aj kapitulácia sa môže vykladať ako nevyhnutná súčasť stratégie.

V Štrasburgu sa v rámci diskusie skrotený útočník síce snažil problémy so súčasnou svojskou maďarskou demokraciou do maximálne možnej miery bagatelizovať, ale zato prisľúbil v mene spolupráce a hľadania konsenzu rýchlo ich vyriešiť. Zdá sa, že si konečne uvedomil: bez takého prísľubu by ďalej ani nemohol snívať o finančnej pomoci Medzinárodného menového fondu a Európskej únie. Nemajme pritom ilúzie, Orbána do tejto polohy nedostali presvedčivé argumenty či silné slová, ale výlučne hroziaca červená karta.

Niet sa teda čo čudovať, že maďarského premiéra počas rozpravy s europoslancami charakterizovali chápavý pohľad, súčinný postoj a obchádzanie diskusie o konkrétnostiach. O tvrdých výhradách proti politike týkajúcich sa základných demokratických práv hovoril ako o ľahko zrovnateľných technických detailoch, pri ktorých postačia drobné kozmetické úpravy.

So všeobecnou kritikou to mal ešte jednoduchšie, odbavil ju poukazovaním na to, že vlastne ide len o ideologickú polemiku a rôznorodosť v chápaní základných európskych hodnôt. Takéto lacné riešenia a výhovorky očividne uspokojili iba ideových spojencov Orbánovho Fideszu z frakcie ľudovcov (aj to nie všetkých), pre ktorých je zrejme prijateľná aj kvázidemokratická politika a samovláda s odbúraním všetkých kontrolných mechanizmov.

V krízovej situácii blízkej bankrotu, do ktorej fideszovská ústavná väčšina dostala Maďarsko, nepomôže osvedčená taktika „najlepšou obranou je útok“. Márne sa Orbán pokúša zvaliť všetku zodpovednosť za svoje hrubé chyby na iných, najmä na predchádzajúce vlády socialistov. Krajinu pod hrozbu finančného krachu viedol on, nehovoriac o hádam ešte nebezpečnejšom strašidle, o problémoch pri rešpektovaní princípov demokracie, slobody a pluralizmu.

Premiér sa síce naďalej snaží populisticky vystupovať v mene všetkých Maďarov ako ochranca národa, ale právne konanie Bruselu voči Maďarsku vôbec nie je mierené proti krajine ako takej, tobôž nie proti jej občanom, ale vyslovene proti pomýlenej politike terajšej vlády. Väčšina europoslancov vážne pochybuje o tom, či nová maďarská ústava je v súlade so základnými princípmi EÚ a pokladá za ohrozenú najmä nezávislosť centrálnej banky, súdnictva a médií.

Zďaleka nejde iba o problémy s právnymi normami, ale o ich zlého ducha, celkovú politickú kultúru a každodennú prax, ktorá začína pripomínať Absurdistan. Stačí, ak si pripomenieme zákony so spätnou pôsobnosťou, zabetónovanie vlastných ľudí na všetkých dôležitých postov, viazanie rúk budúcich vlád neodôvodnene dvojtretinovými zákonmi… Vládnuca elita všetky podobné abnormálne riešenia vnucuje ľuďom ako čosi úplne normálne.

V Maďarsku dnes zúri arogancia moci. Povzbudení zlými príkladmi a možnosťou nasadenia autokracie nielen vo veľkom, ale aj v malom rodia sa tisíce miestnych Orbánov. Pritom podľa toho najväčšieho vezíra – Viktora „to, čo sa deje v našej krajine, je vzrušujúci proces obnovy“. Nuž, vzrušujúci ako pre koho.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk