Iste, dajú sa použiť aj cudzie úspory – prijatím pôžičiek. Alebo niektoré štáty (ako Slovensko) majú možnosť využívať zdroje, ktoré im na investičné účely poskytne niekto iný, príkladom sú eurofondy. Mala by však existovať ambícia tvoriť vlastné úspory na investovanie do nového bohatstva, tvorby nového majetku. Kam sa podela táto ambícia u nás?
Úsporová mizéria
Medzi makroekonomickými ukazovateľmi máme množstvo takých, ktoré sú menej vnímané. Možno sú menej atraktívne pre prezentovanie verejnosti, ťažšie sa s nimi máva na tlačovkách. Takýmto ukazovateľom sú aj takzvané čisté úspory. Ide o zdroje podnikov, domácností a štátu využiteľné na nadobudnutie nového majetku. Priamo súvisia s rastom bohatstva spoločnosti. Nejde tu len o úspory domácností, ale všetkých sektorov v ekonomike. Vykázanie takejto veličiny niečo trvá, posledný údaj sa viaže ešte k roku 2021. To neprekáža, nejde tu o predstavenie akútneho, ale už chronického problému.
Už od roku 2016 pozorujeme, že tieto čisté úspory sú u nás veľmi diétne. Medzi rokmi 2015 a 2021 postupne klesali zo 6,9 na necelých 1,4 miliárd eur. Už aj takto to vyzerá zle, ale teraz to ešte porovnajme s podobnými ekonomikami v regióne (krajiny V4): u nás tvorili v roku 2021 iba 1,4 % HDP, u našich susedov vo V4 dosahovali 6,6 % (Česko) až 9,3 % (Maďarsko). A to nie je len obraz posledného čísla z roku 2021, Slovensko má najhorší výsledok tvorby čistých úspor vo V4 v každom roku po 2015 a zaostávanie sa prehlbovalo.
Zavalení každodennými panikami, hystériami a konfliktmi v hospodárskej politike bočíme od tém, ktoré súvisia so strategickými otázkami našej prosperity.
Možno namietnuť, že však máme k dispozícii aj cudzie zdroje na to, aby sme ich investovali a tvorili z nich majetok. Z nich časť je nenávratná a v politickej argumentácii veľmi populárna – eurofondy a podobné takzvané kapitálové transfery (zdroje k nám presunuté bez požadovanej protihodnoty a bez potreby ich vrátiť). Ak k domácim čistým úsporám tieto cudzie nenávratné transfery pridáme, čísla trochu narastú, no narastú aj v ostatných krajinách V4. Biedny výsledok SR je tak potvrdený.
Slovenský údaj (čisté úspory + transfery zo zahraničia) stúpne na dve percentá HDP, ale český na 7,8 % a maďarský na 11,8 %. V prepočte na obyvateľa to u nás znamená 368 eur na hlavu a v Česku 1 728 eur. Popri slabých vlastných čistých úsporách slabo čerpáme aj transfery zvonka, a tak v dostupných zdrojoch na rozširovanie majetku veľmi nápadne zaostávame. Potom zostávajú už len pôžičky, tie už treba splácať a predstavujú iný príbeh.
Hasičská politika strategickým záujmom nepraje
Neexistuje jedno opatrenie, ktorým by sme dosiahli nápravu. Na tvorbu úspor nestačí opatrenie, na to treba celkovú atmosféru. Slabá tvorba úspor má celý rad príčin: v sektore domácností môže hrať rolu zmena životného štýlu s preferenciou okamžitej spotreby, veľmi nízke úrokové miery alebo ľahko dostupné lacné pôžičky. V sektore podnikov mohla zohrať rolu oslabená tvorba ziskov aj nepredvídateľnosť prostredia. V štátnom sektore (vo verejnej správe) u nás čisté úspory nikdy ani nevznikali a v súčasnej turbulentnej (diplomaticky povedané) hospodárskej politike ani nemajú šancu vznikať.
Ak nie je dostatočná motivácia sporiť a investovať do rozširovania majetku, je podkopaný dlhodobý rast výkonnosti ekonomiky a samozrejme aj rast materiálnej životnej úrovne. Zaujímavá otázka je, ako bude vyzerať rozširovanie majetku, keď už nebudeme oprávnení čerpať ďalšie transfery z európskych fondov a skončia pomocné barličky ako plán obnovy. Navykli sme si na tieto zdroje a zanedbali sme tvorbu vlastných čistých úspor. A pritom máme chronický problém čerpať aj tieto vonkajšie zdroje.
Je príznačné, že strategickým otázkam rastu a rozvoja doba nepraje. Tvorcovia hospodárskej politiky argumentujú, že sú v súčasnosti takí zavalení akútnymi krízami a pohromami, že môžu iba hasiť požiare a nemajú kapacitu riešiť otázky dlhodobejších stratégií. Pri spätnom pohľade to však vyzerá, akoby hasičská politika bola večná.
Takmer vždy existuje nejaké ohrozenie, ktoré odčerpáva pozornosť tvorcov politík. Je asi naivné čakať, že raz príde obdobie, v ktorom sa pre nedostatok ohrození a kríz tvorcovia politík zamerajú na strategické otázky rozvoja. Asi nepríde, preto je nevyhnutné časť kapacít v akejkoľvek situácii udržať mimo hasičskej politiky a pracovať na dlhodobých politikách, i keď okolo tie povestné „traktory padajú“.
Zavalení každodennými panikami, hystériami a konfliktmi v hospodárskej politike bočíme od tém, ktoré súvisia so strategickými otázkami našej prosperity. Tvorba dostatočných úspor v záujme rozširovania bohatstva k nim patrí. Súčasná politika chaosu, neistoty a vyvolávania negatívnych očakávaní smeruje celkom prirodzene proti našim strategickým ekonomickým potrebám – aj proti motivácii sporiť a investovať.
