Korupciu plodí partokracia

Riaditeľ Transparency International Slovensko Gabriel Šípoš hodnotí demokratizačné požiadavky protestov proti Gorile skepticky. Lenže kým Šípoš vníma korupciu len ako akýsi kaz inak dobrého systému, nemalá časť obyvateľstva nadobudla za posledných 20 rokov presvedčenie, že prehnitý je práve celý politický systém. A to z veľmi dobrého dôvodu.

19.02.2012 22:00
debata

Vládu jednej štátostrany nahradila vláda viacerých strán, ktoré si štát delia medzi sebou. Partokracia je nepriedušne uzavretým svetom, kde sú stranícke mašinérie zároveň nenahraditeľné i neovládateľné. Bežný občan môže buď hlasovať za povestné menšie zlo – alebo sa k nemu aj s jeho zabehanými pravidlami aktívne pridať. „Nové strany“ sú zase, aj v dôsledku volebnej kaucie, iba marketingovými projektmi veľkých peňazí. Politická trieda ako celok preto funguje odtrhnuto od života ostatného obyvateľstva (česť výnimkám). Takýto zasmradený skleník je ideálnym prostredím pre gorily, sasanky a iné nevábne stvorenia. Korupcia je dôsledkom, ale partokracia príčinou.

Iste, určitou brzdou by bola výrazne väčšia vymáhateľnosť práva. O tej sa však u nás básni už roky, s poskromnými výsledkami. Niet preto dôvodu namietať proti snahe zaviesť aj inú brzdu: účinnú kontrolu verejnosti. S dôrazom na „účinnú“. Potrebujeme, aby voličstvo mohlo neprijateľné správanie elít skutočne potrestať, zasiahnuť ich tam, kde to bude bolieť.

Demokratizačné požiadavky protestov nie sú samospásne. Ale to ani byť nemajú. Sú súčasťou širšieho balíka zmien, ktoré sa navzájom podporujú a dopĺňajú. Účinná reforma financovania strán či tvorivo poňaté obmedzenia politickej kampane sú takisto dôležité. Jedno nevylučuje druhé – ba naopak, súvisia spolu. Kapry si totiž rybník samy nevypustia.

Ak voliči môžu nanajvýš vymeniť jednu súčasť partokracie za druhú, žiadna nemá veľký dôvod meniť stav, ktorý vyhovuje všetkým. Očakávať sa dajú čiastkové, kozmetické či obchádzateľné zmeny. Presne preto je dôležité mať možnosť vyvíjať tlak, ktorý je nezávislý od strán, nie je súčasťou ich pohodlného rovnovážneho stavu, ale zvonka sa ho usiluje rozbiť. Ako voliť Luciu Žitňanskú, a nie Mikuláša Dzurindu? Nuž – nijako. Podobne ako sa nedá v súčasnom systéme voliť Radoslav Procházku a nehlasovať pritom za Andreja Ďurkovského. Aj táto nemožnosť potrestať konkrétneho kandidáta je jedným z dôvodov trvácnosti našich politikov. Niečí škandál síce môže poškodiť stranu, ale pokiaľ v nej má vybudované dobré pozície, osobne sa ho vlastne nedotkne. Ak však voliči môžu priamo potrestať daného politika, motivácia držať sa straníckej funkcie zubami-nechtami sa vytráca – s veľkou pravdepodobnosťou mu totiž zostať v politike nepomôže.

Systém jedného prevoditeľného hlasu, alebo po slovensky skôr preferenčné hlasovanie, by zachoval spravodlivú pomernosť. Neviedol by k do neba volajúcim dôsledkom väčšinového systému, pri ktorom 30 percent vo voľbách môže viesť k 70-percentnej väčšine v parlamente. Zároveň by preferenčné hlasovanie umožnilo voličovi rozhodovať o konkrétnych osobách a nielen o stranách. Okrem ideológie by teda úlohu zohrala aj osobnosť kandidáta.

Dalo by sa hlasovať za SDKÚ, ale nie za Dzurindu. A čím viac takýchto Dzurindov či Ďurkovských na kandidátke, tým väčšmi by sa to prejavilo na výsledku strany. Racionálne uvažujúca politická strana by si za takýchto okolností dobre rozmyslela, aké percento Dzurindov si môže dovoliť postaviť do volieb. Demokratizačné reformy sa nemusia ani každodenne využívať – postačí, ak ako uveriteľné hrozby stranám ovplyvnia ich správanie. Pokiaľ ide o referendum, požiadavky neznamenajú nič ako v podstate veľmi konzervatívnu snahu vrátiť mu pôvodnú funkciu. Bolo totiž postupnými krokmi takmer úplne ochromené práve s cieľom udupať nezávislú iniciatívu verejnosti. Praktické, dostupné a deliberatívnymi prvkami obohatené referendum by sa stalo opäť efektívnou hrozbou proti priveľkej arogancii straníckych mašinérií.

Spoliehať sa ako Šípoš na „kultúrne zmeny“, ktoré „trvajú desaťročia“, znamená rezignovať na analýzu. Ľudia reagujú na motivátory. Tie treba spoznať a zmeniť. V každom vyspelom štáte sa k súčasnému stavu dospelo nie „kultúrnou zmenou“, ale vznikom takých lákadiel a hrozieb, ktoré správanie elít nasmerovali a obmedzili. A praktická možnosť obyvateľstva zasahovať elitám do ich čachrovania by tiež bola takýmto motivátorom.

Martin Bútora vyzýval demonštrantov proti Gorile, aby namiesto hľadania „nového človeka“ zlepšovali liberálnodemo­kratický režim. Je naozaj irónia, že požiadavky na úpravy tohto režimu z prostredia protestujúcich skutočne vzišli – kým receptom, ktorý ponúka Šípoš, je práve počkať si na zrod takéhoto „nového človeka“.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy