Pojem „úradnícka vláda“ je vypožičaný z prvej Československej republiky (ČSR), keď sa v rozličných momentoch sformovali tri úradnícke vlády. Bývala definovaná ako vláda nestraníckych odborníkov bez politických ambícií. V skutočnosti však bola výsledkom dohody politických strán. Keďže podľa Ústavnej listiny ČSR z roku 1920 vláda nemusela žiadať parlament o vyslovenie dôvery, stačila neformálna dohoda, ktorou sa strany zaviazali, že nepodporia vyslovenie nedôvery vláde.
Prvá úradnícka vláda Jana Černého vznikla v roku 1920 po rozkole v sociálnej demokracii, keď jej radikálni členovia neskôr vytvorili komunistickú stranu. Druhá Černého vláda vznikla po odchode sociálnych demokratov a národných socialistov z koalície v roku 1926 a následne sa vytvorila vláda pravicovej, tzv. panskej koalície. Po protestoch proti prijatiu ultimáta Veľkej Británie a Francúzska ohľadne odstúpenia pohraničných oblastí Nemecku sa v septembri 1938 ustanovila úradnícka tzv. vláda obrany republiky na čele s generálom Janom Syrovým, ale všetci „politickí“ ministri predchádzajúcej vlády Milana Hodžu sa naďalej zúčastňovali na rokovaniach novej vlády. Vyhli sa síce priamej zodpovednosti za konečné rozhodnutie o kapitulácii, nevyhli sa však politickej katastrofe, ktorá zmietla ČSR a napokon aj ich samotných.
Podobne v Českej republike sa po roku 1993 sformovali tri úradnícke vlády. Prvou bola vláda Josefa Tošovského, ktorá vznikla po rozkole vo vládnej Občianskej demokratickej strane v roku 1998, druhá vláda dovtedajšieho guvernéra Českej národnej banky Jana Fischera si povládla viac než rok, keďže predčasné voľby sa nekonali. Obe tieto vlády sa však mohli opierať o parlamentnú väčšinu, na rozdiel od úradníckej vlády Jiřího Rusnoka (2013), ktorú zostavil vtedajší prezident Miloš Zeman takpovediac vo vlastnej réžii. V danom čase sa tento krok považoval za vybočenie z ústavných zvyklostí parlamentnej demokracie, hoci, podobne ako v prípade Slovenska, česká ústava nezaväzuje prezidenta rozpustiť parlament v prípade, že vláda nedokáže získať dôveru.
Nová vláda už bude musieť začať s prípravou štátneho rozpočtu na budúci rok. Zdá sa, že vo väčšine prípadov strany vládnej koalície za túto situáciu nechcú niesť zodpovednosť, hoci je aj výsledkom ich doterajšieho trojročného vládnutia.
Podobnú situáciu máme v súčasnosti na Slovensku. Rozdiel medzi vládou Ľudovíta Ódora a Rusnokovou vládou je však v tom, že parlamentné strany sa vopred stiahli z rokovaní o jej sformovaní, hoci z ideologického hľadiska bude nová vláda predstavovať do veľkej miery kontinuitu s vládami Igora Matoviča a Eduarda Hegera.
Slovensko totiž čaká prijímanie jedného z najťažších štátnych rozpočtov od roku 1993, s ohľadom na rastúce zadlžovanie štátu. Drastické úspory budú znamenať pokles verejných výdavkov a zrejme aj škrtanie pracovných miest. Nová vláda už bude musieť začať s prípravou štátneho rozpočtu na budúci rok. Zdá sa, že vo väčšine prípadov strany vládnej koalície za túto situáciu nechcú niesť zodpovednosť, hoci je aj výsledkom ich doterajšieho trojročného vládnutia. Pád Hegerovej vlády tak nielen rozviazal ruky koaličným stranám pred voľbami, ale zároveň preniesol zodpovednosť za prijímanie nepopulárnych opatrení na prezidentku Zuzanu Čaputovú a nepriamo aj na stranu, z ktorej vyšla. Prezidentka tak bude znášať dôsledky za to, že až príliš dlho bola voči končiacej koalícii ústretová a akceptovala posun termínu predčasných volieb z 30. júna, ako pôvodne požadovala, na 30. septembra.