Päťdesiat percent mladých ľudí uvažuje o odchode zo Slovenska nielen z ekonomických dôvodov, keďže sme sa prepadli medzi absolútne najchudobnejšie členské štáty EÚ, ale aj pre spoločenskú atmosféru. Politika sa sústreďuje na kultúrne vojny namiesto toho, aby riešila najvýznamnejšiu národnú úlohu – ako zastaviť zaostávanie a znovu sa začať približovať k vyspelým štátom. Politici s touto hlavnou agendou a prípravou na ňu sú skromnými výnimkami.
Je detinské vysvetľovať politický marazmus po voľbách v roku 2020 tým, že Sulík s Matovičom sa hádali, alebo poukazovaním na zvláštnosti osobnosti Igora Matoviča. Má štrukturálne príčiny. Spočívajú v type politických strán, ktoré na Slovensku po roku 2020 vládli, a vo víťazstve nepolitickej politiky či priam antipolitiky.
Horský mal pravdu, experiment skrachoval
Politológ Michal Horský už v rokoch 2011–2012 upozorňoval, že vzatie Igora Matoviča na kandidátku SaS bolo danajským darom Richarda Sulíka slovenskej politike. Tohto politika jasnozrivo nazval najviditeľnejším predstaviteľom kabaretnej politiky, ktorý raz hrá rolu bizarného politického zabávača, inokedy agenta provokatéra, nadbieha náladám ulice, púta mediálnu pozornosť, no neschopným postaviť zmysluplnú agendu a politickú koncepciu.
OĽaNO označil za antiestablishmentový element, ktorý potlačil princíp straníckosti hnutia. Stalo sa spolkom nezávislých osobností, ktorý má len marketing, ale žiadne politické zázemie, chýba mu politická kultúra i členská základňa. Upozornil, že volič, ktorý dá hlas takejto strane, volí cestu do neznáma. Hnutie OĽaNO napokon dokonale dokázalo správnosť tézy Roberta Misika o falošných priateľoch obyčajných ľudí. Keď sa dostalo k moci vďaka svojmu šikovnému populistickému marketingu, rýchlo zdevastovalo Slovensko. Jednoducho nebolo schopné normálne vládnuť.
O Sulíkovej SaS Horský napísal, že „rýchlo kvasená strana a jej predseda, ktorý dostal druhú najvyššiu ústavnú funkciu v štáte, sú vlastne politickými hazardérmi, ktorí politiku nechápu ako umenie kompromisov, ale ako politickú hru vabank“. SaS povalila nielen Radičovej vládu, ale prispela aj k rozkladu vládnej koalície po februári 2020.
Napriek rozpačitému a kontroverznému prezidentovaniu Andreja Kisku sa väčšina občanov v prezidentských voľbách roku 2019 rozhodla v experimente s hlavou štátu bez politickej skúsenosti pokračovať.
Boris Kollár sa prezentoval ako nepolitický politik heslom „Mne môžete veriť, nie som politik“. Napokon sa ukázal ako najschopnejší politický podnikateľ. Dokázal v rozkladajúcej sa koalícii zobchodovať všetko možné a zároveň pomáhať svojmu súkromnému biznisu. O strane Za ľudí narýchlo zbúchanej Andrejom Kiskom škoda hovoriť, lebo skončila bez ľudí a taktiež sa prezentovala absolútnou nekompetentnosťou vládnuť.
Nádej Slovákov z volieb roku 2020, že nepolitická politika alebo dokonca antipolitika povedie k veľkej zmene, k očiste spoločnosti, vyššej politickej kultúre a verejnej morálke, ku skvalitneniu riadenia štátu, sa skončila fatálnou dezilúziou. Experiment masového odvrátenia sa ľudí od tradičnej politiky, založenej na jasne vyprofilovaných politických stranách s členskou základňou, s početnou komunálnou reprezentáciou, celoplošnými štruktúrami a ľuďmi systematicky pripravovanými na vládnutie, sa skončil politickou katastrofou. Ostáva veriť, že 30. septembra voliči v takomto experimente už nebudú pokračovať.
Nepolitické hlavy štátu
V knihe Politické hry Michal Horský na margo prezidentských volieb v roku 2014 napísal: „Občania Slovenskej republiky ako v jedinej európskej demokratickej krajine po druhej svetovej vojne vybrali za prvého politika v krajine muža, ktorý vo volebnej kampani neskrýval, naopak, zdôrazňoval, že on sa zatiaľ v politike neangažoval a že o nej vie len toľko čo radový občan.“ Rozhodli, že krajinu lepšie povedie politický zelenáč.
Rado Baťo v knihe Hrobári slovenskej politiky detailne ukázal, aké dôsledky má, keď demokraticky zvolení politici, s ktorými veľká časť spoločnosti spája nádeje, neovládajú základy politického remesla, keď prezident po zvolení nedokáže uvažovať o svojej politickej budúcnosti, keď ho výkon funkcie otravuje a najmä keď nemá žiaden plán, ako počas piatich rokov svojho mandátu postupovať.
Napriek rozpačitému a kontroverznému prezidentovaniu Andreja Kisku sa väčšina občanov v prezidentských voľbách roku 2019 rozhodla v experimente s hlavou štátu bez politickej skúsenosti pokračovať. Nespochybniteľne demokraticky zvolili prvú prezidentku s minulosťou mimovládnej aktivistky. Tá vo voľbách presadzovala manichejské chápanie politiky ako boja dobra so zlom.
Zuzana Čaputová krátko po zvolení otvorene priznala, že nemá skúsenosti v oblasti podstatnej pre hlavu každého štátu – v zahraničnej politike. Pri inej príležitosti z nej vyhŕklo, že nerozumie krajine, ktorej vládne. A tak nemôže prekvapiť, že priviedla Slovensko k druhým parlamentným voľbám v čase výkonu jej mandátu v oveľa horšom stave, ako bolo v roku 2019, keď sa ujala funkcie. Nemôže sa vyhovárať na Matovičovu a Hegerovu vládu, lebo ich zo všetkých síl držala pri moci.