Vo vyhlásení vláda definuje samu seba ako „vládu odborníkov“. A vraj preto sa „nebude hádať v médiách a mrhať drahocenným časom“. Áno, občas vo verejnej mienke prevláda názor, že by mali vládu vykonávať „odborníci“. Iste, po takom marazme a nekompetencii, akú ukázala matovičovsko-hegerovská kompánia (česť výnimkám, ako bol Ivan Korčok), je volanie po odborníkoch na mieste. Ale odborníci v riadení štátu, a zvlášť ministerstiev, nie sú vedeckí matadori: vyštudovaný ekonóm nie je kvalifikácia na riadenie rezortu financií alebo hospodárstva; učiteľská profesia ba ani štúdium pedagogiky nie je kvalifikáciou na riadenie školstva; štúdium práva nie je dosť na kvalitné riadenie rezortu spravodlivosti atď. Keby to tak bolo, tak by nám optimálne mala vládnuť akadémia vied alebo nejaké konzorcium vysokoškolských profesorov.
Riadiť štát
Vykonávať vládnu funkciu znamená predovšetkým riadiť štát. Teda byť profesionálom v riadení štátnej správy. A po druhé, riadiť štát v súlade s vôľou vlastných voličov, ktorých predstavy a záujmy vláda reprezentuje – preto sme reprezentatívna demokracia. Po tretie, riadiť štát prostredníctvom zákonov – preto sme parlamentná demokracia. Iste je fajn, keď rezortný minister financií má aj vzdelanie v obore financií, minister hospodárstva sa vyzná v národohospodárstve atď. Ale v politickej sfére by práve strany mali tento typ odborníkov pripravovať na riadenie štátnej správy: aj svojím vnútrostraníckym vzdelávaním (chybou za socializmu nebolo, že existovalo stranícke vzdelávanie, ale to, že komunistická strana mala na to výlučný monopol…), ale aj postupným získavaním skúseností z riadenia napríklad mestskej administratívy, regionálnej samosprávy i štátu. Navyše toto riadenie nie je skoro nikdy technokratické. Obsahuje v sebe ideológiu, istú hierarchiu hodnôt, ktoré určujú, čo sa pokladá za priority a čo za nepodstatné. A presne podľa týchto priorít sa napríklad potom štruktúruje štátny rozpočet – ako najvyšší zákon každej vlády.
Áno, občas vo verejnej mienke prevláda názor, že by mali vládu vykonávať „odborníci“. Iste, po takom marazme a nekompetencii, akú ukázala matovičovsko-hegerovská kompánia, je volanie po odborníkoch na mieste. Ale odborníci v riadení štátu, a zvlášť ministerstiev, nie sú vedeckí matadori.
Spomeňme si len na vášnivé debaty napr. v USA o „štíhlom štáte“ a nízkych daniach; debaty v Európe o sociálnom štáte a slobodnom trhu alebo o zdaňovaní finančných operácií, alebo o politike trhu práce… To sú debaty, na ktoré vám žiaden „odborník“ nedá odpoveď. To je totiž o tom, akú krajinu si jej občania predstavujú a v akej chcú žiť. Nuž naši „odborníci“ si v programovom vyhlásení dokonca predsavzali, že debatovať nebudú, veď to je mrhanie drahocenným časom. Veď oni predsa súhlas občanov nepotrebujú, tak načo s nami strácať čas. Oni sa ani nebudú venovať „citlivým kultúrno-etickým témam“. Čo im nezazlievam, veď na ne ani žiadna „odborná“ odpoveď nie je. Lebo to je o tom, aký bude charakter nášho štátu. A to nie je akademická otázka, ale boj svetonázorov!
Vláda ako expertný tím
Pokračovanie čítania vládneho programu je už potom len ľahučká plavba po vlnách „odborného“ videnia sveta: budeme „hodnotiť a monitorovať zavedené politiky a opatrenia“; „predstavíme koncepciu“ (decentralizácie), urobíme „dôslednú analýzu“ (právneho rámca); „pripravíme komplexný materiál“ (o výdavkových prioritách); „pripravíme návrh opatrení“ (energetickej transformácie). A desiatka ďalších plánov a dokumentov. Úplným humorom je predsavzatie pripraviť „plán úloh“ (kompenzácie nárastu cien energií a znižovania energetickej náročnosti bývania): táto vláda bez parlamentnej legitimity chce pre budúcu vládu pripraviť úlohy! Odvážnosť vlády hodná „odborníkov“ sa stupňuje – „pripravíme základné tézy novely ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti“! Ešte raz, vláda, ktorá nezískala dôveru ani v parlamente (a vedela, že ju nezíska), sa stavia do polohy tvorcu ústavného zákona! Sebadôvera tu však vôbec nekončí. Vláda chce pripraviť „návrh strednodobej stratégie zahraničnej a európskej politiky, ktorá zadefinuje naše zahraničnopolitické záujmy a z nich vyplývajúce strategické ciele“. Niečo, čo by malo byť výsledkom dlhodobej a hlbokej spoločenskej diskusie, ak len nechceme skĺznuť do prázdnej frázy o našej „príslušnosti k Západu“.
Nesústredil som pozornosť na typickú liberálno-pravicovú agendu tejto vlády. Napríklad v poňatí sociálnej politiky a v konštrukcii rozpočtových priorít. Lebo aj to sa skrýva za jej deklarovanou „odbornosťou“. Ani na to, že sa text hemží predsavzatiami uskutočniť „reformy“ – ale ani zdatný lúštiteľ tajomstiev by sa nedozvedel, k čomu majú tieto reformy smerovať a ako ich urobiť. Tak dobre je ich cieľ utajený.
Novej vláde, ktorá vzíde zo septembrových volieb, by som poradil: zahoďte to do koša! Nájdite v rozpočte pár miliónov, zostavte expertný tím, zadajte mu svoje programové priority a dajte si vypracovať dobrú expertízu ich realizovateľnosti a spoločenských dosahov. A niektorých z dnešnej vlády do tohto tímu aj môžete dať, ako poradcovia sa možno uplatnia…