Prigožin pri začiatku svojej rebélie hovoril o potrebe zmeniť vojenské velenie, osobitne ministra obrany Ruskej federácie Sergeja Šojgua a šéfa generálneho štábu Valerija Gerasimova. Hovoril veľmi nekonkrétne o boji proti korupcii a nastolení spravodlivosti. Uvedomoval si však, že Putin je zatiaľ nespochybniteľnou autoritou a osobne ho nemenoval.
Slabé miesta Putinovho režimu
Hoci podľa mediálnych správ Moskovčania prežívali pokojný víkend, primátor Moskvy Sergej Sobianin vyhlásil aj na pondelok nepracovný deň. Verejné podujatia však boli odvolané aj v ďalších mestách Ruska, ktoré boli vzdialené od postupujúcich Prigožinových jednotiek. To všetko sa dá čítať ako prejav šoku ruských mocenských špičiek.
Prigožinov „prevrat“ sa začal ešte v piatok popoludní, prezident Ruskej federácie Vladimir Putin však so svojím prejavom vystúpil až na ďalší deň. Prigožinovi sa podarilo obsadiť Rostov na Done, teda viac než miliónovú aglomeráciu a priblížil sa k Moskve bez zjavných známok boja, čo by nasvedčovalo, že minimálne časť mocenskej mašinérie sa rozhodla v danej situácii zachovať neutrálne, resp. vzburu takto nepriamo podporiť. Na druhej strane, neobjavili sa žiadne verejné prejavy podpory vzbury. Prigožina nepodporili ani separatisti v Donecku a Luhansku.
Sobotňajší prevrat-neprevrat bol najvážnejšou krízou Putinovho režimu od jeho vzniku. Doteraz nikdy samozvaní bojovníci neovládli také veľké mesto, ktoré má navyše v súvislosti s vojnou na Ukrajine strategickú polohu. Ešte aj Putinovmu predchodcovi Borisovi Jeľcinovi sa podarilo ozbrojené konflikty obmedziť na kaukazskú perifériu, resp. na niekoľko ulíc v Moskve, keď takmer pred 30 rokmi, na sklonku leta 1993, prepukli boje medzi ozbrojenými stúpencami prezidenta a Najvyššieho sovietu, ktorý dal Jeľcin rozpustiť.
Pred Moskvou nestálo NATO ani Ukrajinci, ale ruské vojská. Vagnerova skupina je navyše produktom súčasného ruského režimu, podľa Prigožinových slov vznikla v roku 2014 s primárnym cieľom podporiť anexiu Krymu a povstanie separatistov na Donbase. Prigožinova vzbura teda spochybnila jeden zo základných zdrojov legitimity ruského režimu, ktorým je obnovenie plnej kontroly ruského štátu nad svojím územím po eliminácii bojovníkov na severnom Kaukaze. Navyše ako arbiter vo výlučne vnútroštátnom konflikte bol prezentovaný Alexandr Lukašenko. Ten je síce najbližším spojencom Ruska, ale predsa len (aspoň zatiaľ) stojí na čele cudzieho, formálne nezávislého štátu a Putin by nebol nadšený, ak by sa po prípadnej integrácii oboch štátov stal práve Lukašenko členom užšieho ruského vedenia.
Kremeľské zisky
Napriek spochybneniu Putinovho imidžu je však úspechom Kremľa získanie kontroly nad všetkými silami, ktoré bojujú proti Ukrajine. Prigožin, nachádzajúci sa údajne v bieloruskom exile, stratí vplyv na svojich bojovníkov. Tí sa budú musieť podriadiť ruskému ministerstvu obrany, podobne ako to už dávno pred nimi urobili iné ozbrojené formácie vrátane jednotiek hlavy Čečenska Ramzana Kadyrova či „pravoslávneho oligarchu“ Konstantina Malofejeva. Ruské vedenie zvládlo krízu bez krviprelievania a neutralizovalo kritika, ktorý má (resp. mal) za sebou ozbrojené zložky. To všetko je pre súčasné ruské vedenie plusom.
Prigožinova vzbura spochybnila jeden zo základných zdrojov legitimity ruského režimu, ktorým je obnovenie plnej kontroly ruského štátu nad svojím územím po eliminácii bojovníkov na severnom Kaukaze.
Možno predpokladať, že represívny kurz ruského vedenia proti skutočným alebo domnelým protivníkom sa zintenzívni. „Neprevrat“ je od začiatku agresie proti Ukrajine zatiaľ najvýznamnejším prejavom nespokojnosti v ruských elitách, hoci nebol mierený priamo proti Putinovi a nespochybňoval ani samotnú potrebu útoku na Ukrajinu. Zatiaľ išlo skôr o súperenie o vplyv v Putinovom okolí. V každom prípade však prakticky nerušený postup jednotiek zložených z veľkej časti z prepustených kriminálnikov ukázal slabé miesta režimu, ktorý sa až do minulého týždňa zdal monolitným. Nemožno vylúčiť, že vzbura spustí proces nástupu mladších generácií do ruských mocenských špičiek, kde by terajších sedemdesiatnikov nahradili päťdesiatnici či šesťdesiatnici ako napr. už spomínaný Sobianin či premiér Michail Mišustin. Ak sa to však stane, tak to bude v dlhšom časovom horizonte.
Mocenská zmena v Rusku však nemusí priniesť mier na Ukrajine, nielen preto, že jedinou opozíciou sú nacionalistickí radikáli, akým je aj sám Prigožin, ale aj preto, že taktiku destabilizácie neposlušných susedov nevynašiel Putin. Proruské separatistické de facto štáty (Podnestersko, Abcházsko, Južné Osetsko) či krymský separatizmus sú dielom raných 90. rokov minulého storočia, a teda Jeľcinovej politiky. Priama invázia na Ukrajinu je teda iba pokračovanie tejto politiky inými prostriedkami.