Uvádza v ňom, že „v roku 2024 a v roku 2025 sa končí výhodná fixácia úrokových sadzieb v prípade štyristotisíc hypoték. Pre 400-tisíc domácností na Slovensku to znamená, že ak si zobrali hypotekárny úver pri úroku 0,9 alebo jedno percento, na budúci rok tá úroková sadzba automaticky skočí na 4,7 percenta,“ a že pri splátke 300 eur mesačne to môže znamenať zvýšenie mesačnej splátky na 600 eur. Navrhuje preto, aby štát spolu s bankami prispeli tromi percentami na kompenzáciu úrokov.
I keď Správa NBS o finančnej stabilite z mája 2023 potvrdzuje vysokú odolnosť bánk u nás, aby sa vyhli akémukoľvek riziku „malej hypotekárnej krízy“ a preukázali aj svoju spoločenskú zodpovednosť, mohli a mali by sa o spoluúčasti na bonifikácii úrokových sadzieb s budúcou vládou dohodnúť. Pomohlo by to nielen odvrátiť mnoho „rodinných tragédií a bezvýchodiskových situácií“, no i posilniť kúpyschopný dopyt ako faktor hospodárskeho rastu.
Chytanie za chvost
Ak Smer-SSD získa vo voľbách dôveru ľudí, hneď v prvý deň, ako vláda zasadne, ako avizuje predseda strany, bude predložený návrh zákona o štátnej bonifikácii úrokových sadzieb. Ficovi marketingoví experti mu zaiste poradili, aby v snahe získať mladých voličov nielen na popredné miesto na kandidátke postavil novú tvár Erika Kaliňáka, ale, čo by malo byť účinnejšie, urobil aj ďalší krok. Oznámil, že zákon o štátnej bonifikácii úrokových sadzieb nebude platiť iba pre súčasných držiteľov hypoték až na päť rokov, ale i pre tých, ktorí si chcú zobrať nové hypotéky, aby si mohli „splniť sen“ o vlastnom bývaní.
Fico sa v citovanom komentári – nedopatrením (?) dopustil osudného priznania, že vďaka stabilite jeho vlád si mohli ľudia zobrať hypotéku. Že vlastné bývanie si tak mohli zabezpečiť nielen domácnosti s priemernými, no i s podpriemernými príjmami a že dnes je hypoték asi okolo 900-tisíc.
To, že Slovensko patrí medzi štáty EÚ s najvyšším podielom bývania vo vlastnom a že z toho taký vysoký počet pripadá na bývanie za hypotéku, nie je totiž žiadnou dobrou vizitkou 12-ročného vládnutia sociálnodemokratickej vlády.
To, že Slovensko patrí medzi štáty EÚ s najvyšším podielom bývania vo vlastnom a že z toho taký vysoký počet pripadá na bývanie za hypotéku, nie je totiž žiadnou dobrou vizitkou 12-ročného vládnutia sociálnodemokratickej vlády. A nielen to: ak si hypotéku boli nútené vziať i nízkopríjmové domácnosti, poukazuje to už na závažné zlyhanie, o ktorom napokon všetci vieme: o absolútnom nedostatku nielen verejných nájomných, no i sociálnych bytov.
Zaťaženie nízkopríjmových rodín hypotékou môže mať vážne dôsledky na finančnú stabilitu aj v našom malom ekonomickom rozmere. Z takýchto hypoték v rokoch 2007/2008 a po predchádzajúcom zrušení regulačných opatrení F. D. Roosevelta z čias Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia vznikla druhá najväčšia kríza kapitalizmu.
O sociálnych bytoch sa Fico mohol inšpirovať francúzskou vládou Lionela Jospina z rodiny sociálno-demokratických a socialistických strán. Jeho zásluhou bol presadený zákon so skratkou SRU (Loi no 2000–1208 à la solidarité et au renouvellement urbains) s účinnosťou od 13. decembra 2000. Podľa článku č. 55 zákona musia obce s počtom obyvateľov nad 3 500 zabezpečiť aspoň 20 % sociálneho bývania. Od 18. januára 2013 toto percento vzrástlo na 25 %. Vo Francúzsku po finančnej a ekonomickej kríze zrejme požiadavka na sociálne bývanie narástla. U nás po ostatnej covidovej a energetickej asi tiež.
Človek bývajúci alebo vlastniaci?
Ak asi 90 % domácností na Slovensku žije vo vlastnom, je to preto, že sme prepadli americkému snu o vlastnom bývaní? Alebo anglickému snu „môj dom, môj hrad“? Čiastočne sa dá pripustiť, že po 40 rokoch nevlastnenia smäd po „mať“ a „vlastniť“ zohral svoju úlohu. Ale z nájomníkov sme sa stali vlastníkmi najskôr preto, že sme chceli využiť príležitosť a za lacný peniaz odkúpiť štátny, družstevný alebo podnikový byt do vlastníctva.
Nastupujúca ideológia súkromného vlastníctva zhmotnená v tomto prípade v zákone NR SR č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov to predsa umožnila. Túto možnosť však mala moja generácia a nie generácie po nej. Nájomné byty z čias minulých sa minuli. A vlády Smeru-SD neurobili nič, aby masívnejšie podporili vznik nových, aby podporili verejné nájomné bývanie, o sociálnom bývaní už nehovoriac.
Slovenská republika počas prvej Ficovej vlády ratifikovala Európsku sociálnu chartu z r. 1961 s výhradou článku č. 3, časť II. Právo na bývanie. Tento článok by zaviazal vládu podporiť prístup k bývaniu v primeranej kvalite; postupnú elimináciu bezdomovectva a zabezpečiť prístupnú cenu bývania pre tých, ktorí nemajú adekvátne zdroje. Ani nasledujúce dve vlády Smeru-SD sa tejto výhrady nevzdali. Tak neexistoval ani vonkajší tlak na podporu iného ako súkromného bývania a domáci tlak bol ignorovaný.
Až napokon z toho vyťažil Boris Kollár, ktorého nápad postaviť 25-tisíc nájomných bytov ročne ho vyniesol do kresla predsedu Národnej rady SR. Keby ich bol postavil aspoň štvrtinu, ani jeho hriechy z minulosti by ho v kresle nedokázali ohroziť.