Zvykli sme si, že za všetko zlé na Slovensku môžu vždy dve skupiny ľudí: buď nikto, alebo oni – občania, voliči, spotrebitelia, zákazníci a rodičia. Nikto za nič nemôže zvyčajne vtedy, ak ide o politika, štátneho úradníka, verejnú infraštruktúru či korporáciu. V zásade ak ide o dodávateľov tovarov a služieb, dobre organizovaných a zabezpečených, než aby sa museli obávať dôsledkov svojich činov.
Naopak, v druhej, zodpovednej skupine je prostý ľud, ktorý zle volí, žiada si nízke ceny a vysokú kvalitu, pýta si to, čo vidí v zahraničí a čo si pýta už od roku 1989 – lepšiu životnú úroveň. Prvá skupina je dobre organizovaná, lebo ide o veľa – o peniaze a korektnosť. Druhá skupina je tu akosi od macochy.
Mimo týchto dvoch skupín sú elity. Nikto nevie, čo sa im od roku 1989 podarilo, ale navzájom si hovoria lídri, vytvárajú dokonca aj mapy lídrov, a už od čias volebných neúspechov DS sa ľutujú, že si ich táto republika nezaslúži.
Maďarský ekonóm János Kornai, kritik centralizácie hospodárstva a autor štúdie Ekonómia nedostatku argumentoval, že nedostatok nebol spôsobený zlými plánovačmi či lenivými robotníkmi, ale bol prejavom systémovej chyby. Náprava bola možná len zmenou systému.
Nie je pravda, že nedostatok na Slovensku pociťujú všetci. Podobne nie všetci sa tešia imunite voči vyvodeniu zodpovednosti. Kto má prístup k nedostatkovým tovarom a službám, má moc.
Nie je pravda, že nedostatok na Slovensku pociťujú všetci. Podobne nie všetci sa tešia imunite voči vyvodeniu zodpovednosti. Kto má prístup k nedostatkovým tovarom a službám, má moc. Ako za socializmu ten predavač mäsa či predavačka skrývajúca pod pultom bonpari. Alebo úradník a politik. Moc a motiváciu zachovávať nedostatok.
V knihe Kraje a okresy Slovenska v demografickej perspektíve – Populačná prognóza do roku 2040 čítame: „Najväčšie zvýšenie počtu obyvateľov sa do roku 2040 očakáva v Bratislave (s výnimkou okresu Bratislava V) v 4 okresoch v tesnom zázemí hlavného mesta, ďalej v okrese Námestovo na severe stredného Slovenska a vo viacerých okresoch v západnej časti východného Slovenska.“ V roku 2040 sa má prirodzený prírastok obyvateľov zachovať len v desiatich okresoch: v Kežmarku, Sabinove, Starej Ľubovni, Gelnici, Námestove, Spišskej Novej Vsi, Košice-okolie, vo Vranove nad Topľou, v Senci a Levoči.
Teraz kontrolná otázka: Ak má úradník vyriešiť nedostatok lekárov na detskej pohotovosti v Námestove, čo urobí? Zruší tam pohotovosť a problém je vyriešený. Nemajú mať toľko detí, lebo deti to sú starosti a výdavková položka dnešného štátneho rozpočtu. Čo bude zajtra nevie nikto a nie že by to chcel niekto politizovať.
Kým politické strany zúfalo hľadajú volebné témy, navrhujem túto – holý život. Štát má psiu povinnosť podporovať okresy a ľudí, ktorí vychovávajú deti. Či je to v Námestove, alebo v Senci. Či ide o pohotovosti, alebo školy. Túto úlohu nemožno delegovať múdrym plánovačom európskych fondov a nemožno ju vziať politikom. Škrtanie a rušenie nie je cestou k prosperite a spokojnosti.
Málokto si nevšimol, že súčasný systém založený na zahraničných investíciách a nedostatku nefunguje ani v Námestove, ani v Senci, o východe ani nehovoriac. Potrebujeme dostať politikov na zem, aby riešili reálne problémy. Potrebujeme viacero volebných obvodov. Potrebujeme vymeniť plánovačov a centrálne riadenie za demokratické decentralizované. Aby sme videli rozdiel v prístupe krajov k svojim ľuďom – aktívny v Banskej Bystrici, pasívny v Žiline. Systém sa skôr či neskôr zmení, život si cestu nájde a zatrasie mocnými.