Samozrejme, na týchto krokoch nie je ani nič nezvyčajné ani zlé. Nadávanie do prezliekačov kabátov, zradcov, ktorí môžu za všetko vďačiť strane, v ktorej začali svoju politickú kariéru, je nielen nezmyslom, ale hlavne prejavom nedemokratického zmýšľania. Strana je totiž dobrovoľné politické zoskupenie, v ktorom je každý člen potiaľ, pokiaľ sa stotožňuje s jej hodnotami a politikou. Keď sa nestotožňuje, môže zabojovať o jej zmenu alebo zo strany vystúpiť.
Predstava, že by členovia mali byť „vďační“ za niečo strane alebo jej predsedovi, je nezmysel. Ak by to tak bolo, potom strana už určite nie je demokratickou organizáciou, v ktorej člen postupuje po rebríčku na základe svojej práce a vedomostí. Tí, ktorí chápu „kádrový“ postup člena ako milosť predsedu, majú o strane predstavu ako o večnom majetku jej lídra. Samozrejme, je to dedičstvo z komunistickej strany, ktorá bola vybudovaná a fungovala na nedemokratických princípoch a „vernosť“ sa odmeňovala a „nevernosť“ sa trestala ako zrada, a to aj väzením.
Chvalabohu, tieto časy máme za sebou, ale nostalgia a aj myslenie, v ktorom STRANA predstavuje „mýtické“ posvätné telo, ktorému treba bezhranične slúžiť, to pretrvalo.
Obrat od sociálnej demokracie k extrémnej pravici
Od revolučného novembra 1989 som sa podieľal na formovaní sociálnodemokratického hnutia na Slovensku, spoluzakladal a viedol som Sociálnodemokratickú stranu Slovenska, neskôr som sa intenzívne usiloval o sociáldemokratizáciu Smeru – a to v čase, keď ešte len prebiehal vnútorný boj o ideový a programový profil tejto strany. Boli v nej rôzne prúdy: pravicovoliberálny, sociálnodemokratický aj národnokonzervatívny. S partiou ľudí som aktívne pretláčal sociálnodemokratickú orientáciu Smeru – a veru to narážalo aj na odpor. Ale Robert Fico sa ako predseda aktívne do tohto zápasu zapojil a s jeho silou a váhou sa podarilo Smer posunúť ku sociálnej demokracii.
Predstava, že by členovia mali byť „vďační“ za niečo strane alebo jej predsedovi, je nezmysel. Ak by to tak bolo, potom strana už určite nie je demokratickou organizáciou.
To bol aj dôvod, prečo sa Smeru potom podarilo integrovať všetky malé politické zoskupenia od stredu doľava (od Mjartanovej strany Stred, Schusterovej SOP, Weissovej SDA cez moju „materskú“ SDSS po SDĽ). Možno povedať, že Smer začal realizovať mnohé sociálnodemokratické politiky a tak si aj zaslúžil pridať k názvu prívlastok „sociálna demokracia“. O každej politike možno diskutovať, tak či onak sa Smer pohyboval v mantineloch sociálnodemokratickej politiky…
Prvý obrat nastáva už v roku 2014, keď sa v prezidentských voľbách predseda Fico asi švihnutím čarovného prútika hlási ku svojej katolíckej orientácii a tento obrat aj zavŕši vložením manželstva muža a ženy do ústavy v spolupráci s dovtedy nenávideným KDH. Ešte sa ani nezačne migračná kríza, už sa ostro a nevyberane postaví paušálne proti všetkým migrantom, akúsi výnimku udelí len sýrskym kresťanom.
Postupne prevládla konzervatívna rétorika, presadenie ústavného ukotvenia katolíckej koncepcie manželstva, prezentácia migrácie ako ohrozenia „kresťanskej Európy“ a „slovenských tradícií“ či ako teroristickej hrozby, až navodzovanie atmosféry pokusov o zahraničím podporovaný štátny prevrat. A konšpiratívne odkazy na Sorosa, verejná podpora rasistu Mazureka a následná nezakrytá spolupráca s preoblečenými fašistami Republiky už posunuli Fica a Smer ideologicky k pozíciám extrémnej pravice niekde na úrovni Le Penovej… (Iba mimochodom, tá si svoj profil stráži oveľa opatrnejšie, zakladateľa strany a vlastného otca z nej vylúčila kvôli rasistickým výrokom…).
A to veru nie je všetko: Fico sa pridal k tým najhorším konšpirátorom, ktorí covid pokladali za komplot farmaceutických monopolov. No nezostal len pri tejto smiešnej „antikapitalistickej“ rétorike, ale z prezidentky urobil agentku amerického imperializmu, postavil sa na stranu imperiálnej politiky Putina a balamutí náš mierumilovný ľud, že na vine je obeť, vojensky brutálne napadnutá Ukrajina. Tá známa kolenačková politika voči Moskve, veľmi podobná tej Biľakovej…
Kto teda vlastne zradil?
Len sa pýtam kohokoľvek, kto ešte nevytriezvel, čo je na tejto politike a rétorike sociálnodemokratické? Cítia to, samozrejme, aj smeráci, aj Fico a tak sa premenovali na „slovenských“ sociálnych demokratov. Lenže tvrdou pravdou je to, že toto všetko nielenže nemá nič spoločné so sociálnou demokraciou, ale je v príkrom rozpore s tým, za čo sociálna demokracia na celom svete už 150 rokov bojuje. A len mimochodom, Fico sa občas bráni, že on nie je „bruselská“ sociálna demokracia. Nuž taká ani neexistuje, je len 27 národných sociálnodemokratických strán – a ani jedna nemá ani v programe, ani vo svojej rétorike nič, čo by sa podobalo Ficovým vyjadreniam. (O zlostných malých propagandistoch, ktorí štekajú spoza jeho chrbta, sa nevyjadrujem…).
Takže tá záverečná otázka, kto je teda tým „zradcom“: ja, čo som ostal pevne na sociálnodemokratickej pozícii, ktorú zastávam už tridsať rokov, alebo Robert Fico a pod jeho vedením Smer, ktorý sa očividne, jasne, nedvojznačne presunul – ak to poviem veľmi jemne – do hodnotového priestoru ľudáctva? Alebo tá „Pelleho jedenástka“, ktorá sa podujala rozvíjať modernú sociálnodemokratickú politiku, ktorá je naším národným záujmom? Odpovedzte si sami.