Nejde len o politické výkony vlády a prezidentky. Svoju neschopnosť kombinovali so servilnosťou k západným štátom, ktoré nás chcú obrať o právo veta v EÚ, a k vojnovým jastrabom podkurujúcim na Ukrajine. Vláda a prezidentka na radosť Západu torpédovali aj spoluprácu v rámci V4, takú podstatnú pre naše záujmy v EÚ.
Prinášalo im to úžitok, pretože Západ odmeňoval ich servilnosť cudným mlčaním pri najhrubších porušeniach ľudských práv a demokracie, ktoré u nás za ostatné tri roky prekvitali. Vláda a prezidentka vedeli a vedia, že keď budú poslúchať Západ, môžu na Slovensku všetko. A takto Slovensko fungovalo od apríla 2020 a funguje až doteraz. S katastrofálnymi dôsledkami pre nás všetkých.
Nejde len o právny štát a demokraciu. Alebo že sme schudobneli ako kostolné myši a že máme najväčšie zdražovanie v eurozóne, najhoršie verejné financie. Sú tu aj ďalšie mimoriadne vážne dosahy vyčíňania Matoviča, Hegera, Ódora a prezidentky na suverenitu a obranyschopnosť Slovenska.
Voľby 30. septembra budú presne o tom, či Orbán a ďalší zahraniční politici budú pokračovať v rétorike „odtrhnutého územia“, lebo im to Šimečka so Sulíkom, Kollárom a Pellegrinim dovolia. Alebo nová a politicky silná slovenská vláda tieto excesy okamžite umlčí suverénnou a sebavedomou politikou.
To, že sme takmer všetku muníciu a obrovské množstvo vojenskej techniky darovali Ukrajine, to nie je nič. Horšie je to, že po darovaní systému protivzdušnej ochrany S-300 a bojových lietadiel MiG-29 nemáme chránenú podstatnú časť územia a vzdušného priestoru Slovenska (ani atómovú elektráreň v Mochovciach). Musíme poprosiť Poliakov, Čechov a najnovšie Maďarov, aby nám v prípade nutnosti poslali ich bojové lietadlá, sme odkázaní na Talianov v Kuchyni, ktorí požičaným systémom protivzdušnej ochrany pokrývajú kruh s priemerom maximálne 100 km, a to som veľmi, opakujem veľmi optimistický, či to tak naozaj je.
A na toto všetko sa pozerajú v zahraničí. Aj Viktor Orbán, ktorého Maďarsko nedarovalo Ukrajine ani jeden náboj, nieto ešte nejaké zbrane. Ktorého bojové lietadlá majú chrániť náš vzdušný priestor. Tak sa rozhodol pomenovať Slovensko ako odtrhnuté územie Maďarska, hoci ako veľmi chytrý a skúsený politik vie, že v roku 1918 bolo Československo rovnakým nástupníckym štátom po rozpadnutom Rakúsko-Uhorsku ako Maďarsko. Prečo by ale nevyužil možnosť zabodovať pred svojím publikom, keď Slovensko je ako ťažko ranená laň a návraty do minulosti vždy zohrávali v maďarskej politike dôležitú úlohu.
Keď Smer tvoril tri vlády v rokoch 2006–2020, Viktor Orbán si podobnú rétoriku nikdy nedovolil. Lebo mal na Slovensku silného partnera so stabilnou a hospodársky úspešnou vládou, ktorá sa nebála poslať slovenských vojakov domov z Iraku, zablokovať v EÚ povinné migračné kvóty, zobrať Talianom spred nosa vodnú elektráreň v Gabčíkove a ktorá sa neklaňala pri každej požiadavke Západu a robila zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany. Táto rovnováha bola aj zárukou osobitne kvalitných slovensko-maďarských vzťahov. Nech je ich najlepším vyjadrením fakt, že téma spolužitia Slovákov a Maďarov na Slovensku nebola predmetom slovenských parlamentných volieb od roku 2010.
Voľby 30. septembra budú presne o tom, či Orbán a ďalší zahraniční politici budú pokračovať v rétorike „odtrhnutého územia“, lebo im to Michal Šimečka s Richardom Sulíkom, Borisom Kollárom a Petrom Pellegrinim dovolia (hlavný poradca naposledy menovaného Boris Zala potvrdil, že predseda Hlasu urobí všetko, aby nemusel ísť so Smerom do vlády). Alebo nová a politicky silná slovenská vláda tieto excesy okamžite umlčí suverénnou a sebavedomou politikou.