Rekordne teplá je aj povrchová teplota morí v severnom Atlantiku. V rovníkovom Tichomorí teplotu morskej vody zase zvyšuje klimatický fenomén El Niňo. Intenzívnejším vyparovaním teplejšej vody z oceánov sa tak do atmosféry dostáva viac vodnej pary. Práve tento faktor ako jeden z prejavov tzv. kladných spätných väzieb sa môže stať pre ďalší vývoj klímy kľúčový. Len málo sa pripomína, že vodná para je najvýznamnejší skleníkový plyn.
Väčšina ľudí si pod vodnou parou predstavuje hmlu alebo oblaky. To sú však už produkty jej kondenzácie. Vodná para je v skutočnosti neviditeľný plyn. Mohli sme o tom presvedčiť aj počas tohto leta, keď sa vyskytovali mimoriadne dusné dni, no obloha bola zväčša pokrytá len malou oblačnosťou a bola akoby zakalená, zahalená bielym závojom. Slnečné lúče cezeň počas dňa ľahko prenikali a nerušene ohrievali zemský povrch. V noci zase tento tenký oblačný závoj zabraňoval unikaniu tepelného žiarenia zo zemského povrchu. Aj preto sa často vyskytovali tropické noci.
Zvyšujúca sa koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére, ktorá zosilňuje prirodzený skleníkový efekt atmosféry, je len prvou fázou globálneho rastu teploty vzduchu. Je len ouvertúrou, po ktorej nastúpia kladné spätné väzby, ktoré budú mať pre klímu Zeme fatálnejšie dôsledky, ako je globálne zvýšenie teploty spôsobené oxidom uhličitým. Ďalšie pokračovanie už bude v réžii vodnej pary. O jej významnej funkcii svedčí aj fakt, že ak by sme teoreticky vodnú paru zo zemskej atmosféry odstránili, globálna teplota by klesla o 12 °C, v prípade oxidu uhličitého by to bolo o 3 °C. Navyše čím je vzduch teplejší, tým viac vodnej pary môže absorbovať, vzduch sa totiž správa ako špongia. Dostávame sa tak do teplotnej špirály a proces otepľovania tak rýchlo naberá na dynamike. Z roka na rok sa otepľuje čoraz rýchlejšie, s čím je spojený aj výskyt rôznych extrémnych prejavov počasia. Za ostatných 12 mesiacov je priemerná rýchlosť zosilňovania skleníkového efektu rekordná.
Intenzívnejším vyparovaním teplejšej vody z oceánov sa do atmosféry dostáva viac vodnej pary. Práve tento faktor ako jeden z prejavov tzv. kladných spätných väzieb sa môže stať pre ďalší vývoj klímy kľúčový.
Kde sa môže tento proces skončiť? Našu budúcnosť môžeme uvidieť na jednej z planét slnečnej sústavy, ktorá je naším zrkadlom. Tou planétou je Venuša. Astronómovia zvyknú o Venuši obrazne hovoriť ako o diabolskom dvojčati Zeme. Priemerná teplota na povrchu Venuše je 464 °C. Jej atmosféra je zložená prevažne z oxidu uhličitého, ktorého je až 96,5 percenta. V minulosti to však tak nebolo. Predpokladá sa, že asi pred štyrmi miliardami rokov bola Venuša oveľa chladnejšia. Príčinou bol nižší žiarivý výkon Slnka. V tých časoch sa na Venuši pravdepodobne nachádzala aj voda, ktorá sa v dôsledku zosilneného skleníkového efektu atmosféry začala vyparovať. Celý proces však naštartoval oxid uhličitý, ktorý sa uvoľňoval do atmosféry počas chemického zvetrávania hornín. Vyparená voda z oceánov potom zvýšila teplotu na súčasnú hranicu. Ďalšiemu zvyšovaniu teploty na planéte zabránilo to, že vodná para postupne unikla do vesmírneho priestoru. Venuša totiž nemá na rozdiel od Zeme vlastné magnetické pole.
Magnetické pole Zeme v súčasnosti našu planétu chráni napríklad pred slnečným vetrom a nebezpečným kozmickým žiarením. Preto v budúcnosti, až sa voda z oceánov vyparí, magnetické pole jej zabráni uniknúť do vesmírnemu priestoru a urobí tak našej planéte medvediu službu. Vodná para tak bude môcť zvýšiť globálnu teplotu ešte viac, ako to vidíme na Venuši. Spolu s oxidom uhličitým namiešajú smrteľný koktail s priliehavým označením Venušin syndróm. Zem má teda ešte väčší potenciál na superskleníkový efekt, pričom teplota na jej povrchu môže za určitých podmienok prekročiť aj hranicu 1 000 °C. Zem sa tak v budúcnosti stane pravdepodobne najhorúcejšou planétou slnečnej sústavy.
Takýto proces by mal za prirodzených podmienok nastať asi o jednu miliardu rokov. Bude to v dôsledku radiačného zosilnenia, ktoré nastane po tom, čo sa zvýši žiarivý výkon Slnka. Tieto procesy však môže civilizácia urýchliť. Stačí, ak sa radiačné zosilnenie zvýši o 30 % a naštartujú sa tak procesy, ktoré Zem postupne privedú do klimatického pekla podobnému tomu na Venuši.
Totiž už v súčasnosti sa v dôsledku zvyšujúcej sa koncentrácie oxidu uhličitého zvýšilo radiačné zosilnenie nad uvedenú hranicu. V roku 2019 bol zaznamenaný nárast radiačného zosilnenia v porovnaní s rokom 1990 o 49 percent. Radiačné zosilnenie sa pritom stále zvyšuje, pretože koncentrácia oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov v atmosfére vplyvom industriálnej činnosti rastie. Dusné počasie, ktoré zažívame nielen toto leto, je zase dôkazom, že v atmosfére zároveň pribúda aj vodná para. To, čo je pred nami, však už nebude mať podobu horúceho skleníka, v ktorom sa darí teplomilným rastlinám. Scenár, ktorý niektorí klimatológovia ešte pred desaťročím považovali za hypotetický, nadobúda reálne kontúry. Všetko je už len otázkou času. V geologickej histórii Zeme nastali situácie, keď priemerná teplota v porovnaní so súčasnosťou bola vyššia aj o 20 °C. Hoci vtedy vyhynulo 90 % živých organizmov, život si nakoniec našiel cestu a pretrval.
S klimatickými podmienkami, aké vládnu na Venuši, kde sa topí cín, olovo či zinok, vládne tam obrovský tlak a z oblakov padá kyselina sírová, je existencia života nezlučiteľná.
Súčasné geologické obdobie sa zvykne označovať aj ako antropocén, pretože človek svojím správaním rozhodujúcim a trvalým spôsobom zmenil životné podmienky na planéte. Štádium, ktoré príde po antropocéne, už nebude mať kto pomenovať, alebo jednoducho povedané, bude to ozajstné peklo, ktoré doteraz existovalo len v umení a náboženských mytológiách. Z fikcie sa tak stane realita. Sme na počiatku tejto cesty?
Vitajte v pekle, priatelia!