Namiesto programov osobné útoky
Iste, viem, že volič má iné kritéria pre výber tej svojej strany ako čítanie volebných programov. Absolvoval som štrnásť volebných kampaní a prešiel som Slovensko krížom-krážom od východu na západ a od juhu na sever a veru si dobre pamätám, na čo sa volič pýta vo Vrábľoch, na čo ten na lazoch, matičiar v Nových Zámkoch alebo aktivista Csemadoku v Komárne, malý podnikateľ v Trebišove, učiteľka v Žiline alebo vinohradník v Strekove…
Áno, ani jeden nečíta volebné programy ako celok, vyberie si skôr svojho obľúbenca: či už je to politik, alebo strana. No napriek tomu patrí ku straníckej kultúre civilizovaného sveta ponúknuť komplexné programy: predovšetkým preto, že tlač, médiá, analytici a komentátori môžu tieto posolstvá šíriť medzi ľudí; potom preto, že je to záväzok voči voličovi a podklad pre následné koaličné rokovania po voľbách; a preto, že sa volebný program má stať základom pre prípravu programového vyhlásenia vlády. No a napokon volebný program vytvára identitu strany, jej politicko-ideologický profil, jej miesto v politickom spektre od ľava cez stred do prava…
Naše strany sa programu skôr vyhýbajú: načo sa zaväzovať, keď ich volič nesleduje. A tak namiesto programov tu máme neuveriteľnú demagógiu, klamstvá, citové vydierania, politické zvádzanie a zavádzanie.
No naše strany sa skôr programu vyhýbajú: načo sa zaväzovať, keď ich volič nesleduje. A tak namiesto programov tu máme neuveriteľnú demagógiu, klamstvá, citové vydierania, politické zvádzanie a zavádzanie. A tam, kde sú aj nejaké pokusy dotknúť sa pálčivých problémov, ide o rezortný pohľad, technokratické riešenie… Namiesto programov tu máme nepriateľstvá: priamy útok na konkurenta, jeho očierňovanie, okydávanie, dehonestovanie. Niežeby pre demokraciu nebolo zdravé vo vzájomnom boji vyzliecť konkurenta donaha, tak aby bol pred očami voliča v plnej politickej kráse alebo ošklivosti, ale na to netreba klamstvá, výmysly a urážanie. A práve seriózne programy slúžia na vyrovnanie osobného znevažovania sa protivníkov. Veď vieme, že Igor s Richardom, Robert s Petrom, Boris s Mišom… sa neznášajú a nenechajú na sebe suchú nitku.
Ale práve napriek tomu by mal mať volič aj oporu v programe, aby sa v tomto všeobecnom osobnom osočovaní mohol rozhodovať aj o tom, čo mu vlastne prinesie väčšie šance na dobré zamestnanie, krajšie mesto, zelenšiu krajinu, lepšiu životnú úroveň, rast príjmu, nízku infláciu, lepšie školy pre decká a prístupnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Ostať však len pri osobnom profile politika, rozhodovať sa len podľa „vodcu“, je nebezpečným sprimitívnením politiky.
Šimko, Hamran a právny štát
Kauza minister Šimko by nemala upadnúť do zabudnutia. Zmyslom právneho štátu je, aby vládla zákonnosť. Ivan Šimko sa vyjadril takto: „Nie, priatelia, žiadne rozviazané ruky tu ľudia s pištoľami a putami mať nesmú! Patria pod kontrolu politiky. To, o čo ide vždy, predovšetkým vo voľbách, vo všetkých voľbách i v týchto, je, aby bola pod kontrolou dobrej politiky.“
Lenže otázka je, kto bude rozhodovať o tom, čo je „dobrá” a čo „zlá” politika? Nepochybne v sociálnych alebo ekonomických otázkach je to politické rozhodnutie občanov, ale aj to sa potom v činnosti vlády musí pretaviť cez zákony. Bez toho je „politika“ čírou svojvôľou: čo sa jednému javí ako „dobro”, je pre iného „zlo“. Preto sme parlamentná demokracia. A osobitne polícia ma v najprísnejším zmysle konať v súlade so zákonom. A tento súlad má sledovať prokuratúra a súdna moc. A Ivan Šimko mal nepochybne absolútnu pravdu, že polícia ako represívna zložka musí byť pod veľmi prísnou kontrolou. Ale pod kontrolou ústavných orgánov moci, a nie pod „politickou kontrolou“. Tento rozdiel je podstatný, rozlišuje právny štát od štátu ovládaného politickou svojvôľou. Samozrejme, výkon moci je naplnený množstvom politického: to je obsah vládnutia, vládny program a politické dohody medzi stranami, ale v právnom štáte, aby sa stali skutočnosťou, musia sa vteliť do zákonov, alebo aj nižších právnych noriem. A všetky inštitúcie musia fungovať podľa zákona, a nie podľa politiky. Aj policajné orgány.
Navyše, máme tu vojnu medzi NAKA a inšpekciou, a tak bolo nepochybne správne, že sa minister Šimko osobitne zaujímal o vymenovanie vyšetrovateľa NAKA Pavla Ďurku do funkcie v policajnej inšpekcii a napokon sa vzoprel proti tomu, pána Ďurku totiž vyšetrujú a v tejto chvíli ho možno už aj obvinili z trestných činov…
Bez ohľadu na to, čo si o tom myslíme, nepoznám prípad v demokratickej spoločnosti, kde by nebola policajtovi pozastavená činnosť alebo by nebol postavený mimo služby, ak je z čohokoľvek obvinený. Slovensko je výnimka. A tak bola neadekvátna aj reakcia prezidenta Policajného zboru, ktorý hrozil s celým vedením odstúpiť. Policajt je štátny úradník podriadený ministrovi. Vzbura proti ústavnej funkcii ministra je neakceptovateľná. A tak, keď sa rozhodol premiér s prezidentkou odvolať ministra, v tej istej chvíli mal Ódor odvolať aj Hamrana.